Sociológia u nás nemá veľké slovo. A nemá veľké slovo ani vo svetovom marketingu, ekonómii, psychológii a iných príbuzných vedách. Sociológia dokonca nemá veľké slovo ani v sociológii samotnej. Napriek tomu, že má čo povedať, ľudia ju stále vnímajú ako dotazníkovú činnosť alebo v lepšom prípade ako hľadanie súvislostí medzi správaním jednotlivca a štruktúry spoločnosti. No keďže je to podľa mňa škoda, skúsim v skratke povedať, o čom je táto “lógia.”

Sociológia je veda o spoločnosti, o jednotlivcoch a skupinách ľudí. O ich štruktúre a správaní, o stabilite spoločnosti aj o jej zmene – k lepšiemu či horšiemu. Za posledných 20 – 30 rokov sa ale sociológia posunula výrazne ďalej. Priniesla nový prístup, ktorý svet vysvetľuje trefným a up-to-date spôsobom. Hovorím konkrétne o „kultúrnej sociológii.“ Ale poďme od začiatku.  

Sociológia vznikla ako veda, ktorej zakladatelia si kládli podstatné otázky o štruktúre spoločnosti – a v tejto štruktúre sa odohrávalo všetko, čím sa sociológia zaoberala. Karl Marx ju kedysi v Anglicku 19. storočia rozdelil na pracujúci proletariát a buržoáziu – vlastníkov výrobných prostriedkov. Max Weber ju v podstate v rovnakom čase delil na sociálne triedy, podobné tým, ktoré sa dnes hojne využívajú vo výskume. Triedy, ktoré rozdeľuje príjem, majetok, vzdelanie, bydlisko, vek, pohlavie a podobne – v celkovom vyjadrení spoločenský status.

Existovali aj iné delenia spoločenskej štruktúry – pochopiteľne, sociológia existuje ako veda už stovky rokov. No nemá význam sa im venovať. To, čo dnes klasická sociológia chápe ako štruktúru spoločnosti, je v zásade dané našim statusom. Klasická sociológia sa preto pýta: koľko ľudí má vyšší, stredný a nižší status? Aká je šanca prepracovať sa k vyššiemu statusu alebo aká je šanca, že z vyššieho klesneme k nižšiemu statusu. Volá sa to sociálna mobilita, a je okolo toho veľa dotazníkov a softvérová práca s číslami.

No nestačí to – sociológovia zistili (nie všetci, ale predsa nejakí), že okrem zisťovania štruktúry spoločnosti je podstatné hľadať aj proces. Začali to ľudia, ktorí si uvedomili, že existuje aj iný pohľad na spoločnosť, než len na jej štruktúru. Podstatná časť vedcov teda prišla s „kvalitatívnym výskumom“, ktorý namiesto popisovania množstva ľudí s nejakými vlastnosťami, zisťoval charakter – teda kvalitu ich vzťahu k spoločnosti.

Vďaka tomuto vlastne vznikol veľký rozkol – medzi tými, ktorí hovorili, že je na jednej strane podstatnejšie popisovať štruktúru. A na druhej strane tými, ktorí hovorili, že je podstatnejšie popisovať vlastnosti, proces a zmenu správania ľudí. Tento spor sa riešil dlho a vlastne sa nikdy ani nevyriešil – jednoducho sa udomácnilo, že sa obidva vzájomne dopĺňajú. Asi celkom správne. No na pozadí uvažovania o štruktúre a jej zmene – a nebolo to v sociológii ale vo filozofii – sa odohrával iný príbeh. Bol to spor o charakter kultúry.

Kultúra – v sociologickom či skôr antropologickom zmysle – je to, čo nevytvorila príroda ale človek. Je to široko vnímaná kultúra – nie nejaká „vysoká kultúra“ Mozartovej hudby a Dostojevského románu ani „nízka, populárna, masová kultúra“ rock’n’rollu, Simpsonovcov a McDonaldu. Kultúra totiž nemusí byť – a ani nie je – jednou z oblastí života, pokiaľ pripustíme, že všetko, čo človek robí, je kultúrne. A práve toto je ten problém.

Kultúrna sociológia totiž tvrdí, že spoločnosť nie len, že nedokáže existovať bez kultúry. Považuje kultúru za tú najdôležitejšiu časť spoločnosti – za jej určujúci rozmer, od ktorého sa odvodzuje všetko ostatné – vrátane štruktúry spoločnosti a statusu, o ktorom som hovoril. Kultúrna sociológia tak popiera vyhlásenie, s ktorým prišiel Karl Marx. Že totiž vznik fabrík a strojová práca zbavila veci ich zmyslu. Nie nezbavila. A nespravil to ani Henry Ford v pásovej výrobe automobilov o desiatky rokov neskôr. Stalo sa iba to, že význam vecí sa zmenil – ale ani zďaleka nezmizol.

Táto zmena, ktorú vo veľkom kritizujú mnohí spoločenskí vedci, a ktorú dodnes nedokážu vnímať ani nekritickí optimisti vo vede, prebieha v kultúre. Jednoducho okrem fyzického sveta vecí existuje aj svet významov a kultúrnych kódov. A tento svet je dôležitejší a komplikovanejší, než akákoľvek jeho reprezentácia v materiálnych veciach. Nezanikol ani vtedy, keď ho Karl Marx vo svojej kritike a Adam Smith vo svojom optimizme odmietli vidieť. Iba sa dostal do úzadia, pretože veda jednoducho skúmala to, čo bolo na povrchu – čo sa dalo zachytiť empiricky.

Kultúrny význam – teda význam, ktorý pripisujeme veciam, životu, vzťahom, vnímaniu seba samých aj vnímaniu iných ľudí – to je to, čo robí spoločnosť spoločnosťou. Bez kultúrneho významu veci nie sú vecami. Dokonca, ako sa dnes ukazuje, aj Higgsov bozón je rovnako dôkazom existencie vedeckej kultúry, nemusí byť fyzikálnym objektom, entitou samou o sebe. To, k čomu sa sociológia za posledné desaťročia obracia, je samotná podstata reality – kultúrnej reality, ktorá reprodukuje vzorce alebo kódy zdieľaných významov. Nie je to hra so slovami a nie je to ani samozrejmé.

Naša predstava o tom, čo je dobro a čo je zlo, vzniká v prostredí kultúry a v kultúre sa aj reprodukuje. Naša predstava o tom, čo je každodenné – ako pracovná rutina, aj čo je nedotknuteľne posvätné – ako právo našich detí na šťastné a naivné detstvo, je rovnako určená kultúrne. Naša predstava o vysokej cene života a nízkej cene chleba je rovnako kultúrna. To, že všetky veci dnes nejako vnímame, je dané kultúrou, a rovnako je kultúrou dané aj to, že ich zajtra budeme vnímať inak. Prečo dávame všetkému význam? Ako tento význam vniká? A ako sa tento význam reprodukuje v našom každodennom živote? Toto sú otázky, ktoré si dnes kladie kultúrna sociológia.

A pochopiteľne je okolo toho veľa sporov. Pretože sociológovia sa naučili milovať svoje schémy uvažovania a iba ťažko sa im zmieruje s predstavou, že všetko, čo doteraz robili, akosi postráda podstatný rozmer. A to je rozmer kultúrneho významu.

Takže, čo z toho vyplýva? Ak chceme robiť marketing, musíme porozumieť kultúrnemu významu, kultúrnemu kódu. Ak chceme robiť ekonómiu, musíme porozumieť kultúrnemu kódu. Ak chceme robiť sociológiu, musíme porozumieť kultúrnemu kódu. Ak sa vôbec chceme zaoberať ľudským správaním, musíme porozumieť … kultúrnemu kódu.