Poznáte taký vtip, že autizmus a očkovanie spolu predsalen súvisia – keby nebolo ľudí na spektre, nikto by vakcínu nevymyslel. Medzi ľuďmi na spektre sú úžasné hlavičky. A tieto hlavičky by možno nezvládli monitor 9 na konci našej základnej školy. Keď im však dáme šancu ísť ďalej, vymyslia všeličo, napríklad vakcínu.
Prebieha diskusia o tom, či je testovanie monitor 9 vlastne až tak náročná podmienka prechodu na strednú školu – veď to tie deti určite dajú. Tu nájdete petíciu, ktorá upozorňuje na pripravovaný zákon o podmieňovaní prechodu detí na strednú školu výsledkom z monitoru 9. Nebudem tu sumarizovať skúsenosti, či poznatky iných učiteľov, rodičov, žiakov, psychológov a pod… tie chvalabohu zaznievajú.
Chcem ich doplniť o naše prežívanie, ukázať, prečo môže byť monitor náročná podmienka pre jedno konkrétne dieťa s veľkými rozumovými schopnosťami a Aspergerom. Prečo tento monitor môže vylúčiť zo vzdelávania dieťa, ktoré na vzdelávanie má. Skúsim vám sprostredkovať zážitok:
1. Je pred vami úloha, ktorej zadanie má na prvý pohľad asi 5 rôznych interpretácií, na druhý pohľad ich všetky spochybníte, každá má trhlinu. Začína panika, ale nevzdávate sa. Nie je vám jasné, kde úloha končí, kde začína a je ich tam toľko…neviete na čo z toho, čo je napísané sa vlastne pýtajú. Hľadáte stále dokola, ktorá interpretácia je tá najpravdepodobnejšia. Strácate sa, uvažujete nad všetkými konkrétnymi úlohami, ktoré ste kedy vyplnili – na ktorú sa podobá? Ako je myslené slovo XY a prečo nepovedali, či Jožko išiel do obchodu pešo, alebo autobusom? Či rýchlosť nie je súčasťou úlohy?
Už to trochu cítite? Vám sa s vašou optikou zdá úloha banálna. Pre takéto dieťa z podstaty fungovania jeho mozgu, banálna ani nevie byť! Asperger a veľké rozumové schopnosti sú nepriateľ úloh, ktoré vymyslel niekto iný. Na testovaní sa môže zaseknúť na prvom príklade a tam aj skončiť. A nemaľujem čerta na stenu, ja tým žijem každodenne a viem to realisticky odhadnúť. Aj preto, lebo je tu ešte bod 2.
2. Predstavte si, že máte popálenú kožu a niekto sa jej dotkne. Dotyk bolí! To je ilustrácia vnímania a cítenia takéhoto dieťaťa, ono je popálené 24 hodín – emočne aj zmyslovo. Časový tlak? Tlak totálne určujúceho testu, ktorý rozhodne buď-alebo? To je to isté, ako keď na popáleninu priložíte horúcu žehličku. Skúste vtedy niečo popočítať, zodpovedať kvíz v telke.
Tieto dva zážitky sú začiatok, prvý moment. So všetkým sa dá pracovať. A my aj s citom pracujeme. Viete, mohli by sme si naše deti celú ZŠ trénovať, aby toto jednoducho zvládli. Aby to dokázali. Ako dobre trénované kone. Ani tak by výsledok nebol istý, aj ten najlepší kôň sa môže vo finále zaseknúť, ale možno by to šlo.
Ale ja týmto Otisove detstvo plniť nechcem. Nebude žiť a učiť sa preto, aby dokázal, že má na testovanie monitor 9. Ja mám zodpovednosť pripraviť ho na to, aby vedel žiť. Samostatne, šťastne, zmysluplne, s tým čo vie robiť a robí rád, s ľuďmi, s ktorými sa cíti bezpečne, krok za krokom, s cieľom byť aspoň trochu v pohode. A keď chce niekto preveriť jeho vedomosti, jediná cesta ako to urobiť je dať mu priestor a viest s ním rozhovor, sledovať jeho myslenie, nechať ho tvoriť a diskutovať o riešeniach. Potom vám ani nenapadne, že nepatrí na strednú školu, budete počúvať s otvorenými ústami.
Neviem, či ľudia, ktorí tieto zákony schvaľujú toto vedia. Bodaj by to vedeli, aby sme o pár rokov nemuseli štartovať našu nekonečnú vynaliezavosť a hľadať pre syna školu niekde na druhej polovici zemegule, kde toto už majú vyriešené. Ak ste ešte nepodpísali, podpíšte. Vďaka!