All posts tagged “škola

Konflikt neznamená koniec, ale začiatok

Význam je fascinujúca vec. Jeho binarita, teda vyhrotenosť pólov je možná iba v počiatočnej zhode na spoločnom širšie definovanom priestore. V ňom sa následne môžeme oduševnene nezhodovať do aleluja. Príklad: môj muž mi dnes ráno rozprával ako je možné na základe univerzálnej zhody na posvätnosti detskej nevinnosti zastávať konzervatívnu pozíciu ochrancu hodnôt, aj liberálnu pozíciu bojovníka za práva. Dáva to zmysel.

Margaréta a Petra nás pred časom oslovili, lebo sa im nechcelo školiť reklamnú agentúru v pochopení samoriadeného vzdelávania, resp. presviedčať niekoho o tom, že deťom je možné dôverovať ďaleko viac, ako je dnes bežné. Vnímali, že to s nami pôjde ľahšie, že sa s nimi pohybujeme na jednom poli.

Toto pole bolo východiskom našej spolupráce, v procese ktorej sa odohrávali aj binárne boje. Zatiaľ čo dievčatá v samoriadenom vzdelávaní videli návrat ku koreňom, my sme v ňom videli skôr inováciu a progres. V slobodnom vzdelávaní nachádzali bezpečný svet – krásny a veľkolepý, zatiaľ čo my sme videli užitočnú nedokonalosť a dobrodružné hľadanie. Všetko sa však odohrávalo na zdieľanom poli dôvery v deti a každý konflikt nás vďaka tomu posúval o krok ďalej k výsledku. Tak vznikla značka školy Sparkling Hill, ktorá deťom verí bez podmienok. Viac o nej nájdete na www.sparkling-hill.com.

Asi to s nami nebolo nakoniec ľahšie ako s reklamnou agentúrou, ale bolo to vedomejšie, jasnejšie, cieľavedomejšie a objavnejšie. Aspoň dúfam 🙂 Mám radosť z toho, že sme pomohli dievčatám naštartovať ich sen a držím im palce. Momentálne hľadajú priestor v Bratislave a jej okolí a myslím, že ešte stále aj deti a rodičov, tak ak máte MŠ a ZŠ dieťa, preštudujte si, čo ponúkajú!

Viera v posvätný fakt

Dôvera vo vedecké autority. V kontexte zvládania pandémie, ale nie len, čítam často o tom, že mám dôverovať vedeckým autoritám. Rozumiem kontextu a nenamietam. Napríklad v prípade liečby verím lekárovi, nie tzv. influencerovi, v dátovej analytike zas matematikovi, nie politikovi. Problém však nemusí vždy tkvieť práve v našej neschopnosti dôverovať autoritám.

Dôvera vo vlastné rozhodnutie. Domnievam sa, že problém s dôverou začína sebadôverou, schopnosťou prijímať vlastné rozhodnutia (poznámka na okraj: hulákanie a agresivitu v uliciach za skutočnú sebadôveru nepovažujem). Rozhodnutia dokonca nemusia byť za každých okolností dostatočne „fakticky podložené“, ani „vedecky overené“. Niekedy to totiž ani nie je možné. Častejšie sa stretávam s nedôverou v seba, nie s nedôverou v autority. Nikto nás ju totiž neučil.

Mocenský základ našich škôl. Nesebadôvere nás učili a stále učia naše školy, ktoré sú hierarchicky, mocensky založené, nedávajú priestor na učenie sa zručnosti dôvery v seba. Motivujú k poznávaniu cez povinnosť a poslušnosť, nie cez vlastný záujem a chyby. Predstavme si školy, kde by deti robili vlastné rozhodnutia – informované, do tej miery ako sa dá, hlavne však ich vlastné. Mne skúsenosť ukazuje, že dobré rozhodnutia sú aj „faktické“, ale najmä empatické. Že skúsenosť so zodpovednosťou a pokorou je cennejšia, ako vyšperkovanie argumentácie. Sebadôvera, teda realistický odhad limitov vlastnej schopnosti vnímať a posudzovať, odvaha a rozhodnosť v neistote, empatia a súcit – to v mocenskom prostredí nekvitne.

Spolupráca v dôvere. V týchto dňoch mnou aj v práci prechádza čerstvá skúsenosť s vzdelaným a vedy-chtivým človekom, z ktorého však necítim dôveru. Neberiem to osobne, nie je to o dôvere v mňa, našu prácu, ale v neho samého – omylného, aj skúseného, múdreho, aj chybujúceho.

Keď vo faktoch a vede hľadáme autoritu, bez ktorej dôverovať nedokážeme, je to rovnaké scestie, ako u menej vzdelaných posluhovačov silových autorít. Učiť sa veriť svojej skúsenosti, kompasu, prehodnocovať ho, posilňovať, zlyhávať, zostávať reflexívny a skúšať to znova je pre nás viac ako skratkovito stavať na piedestál posvätný „fakt“.