All posts tagged “značka

Interest and how to arouse it. Not just for autism day.

Today is April 2nd, International Autism Day. It's a day of awareness. To me, enlightenment is creating interest where there is little. By interest I mean curiosity, an inner need to know, experience, understand or listen carefully.

Nášho syna unschoolujeme, čo v praxi znamená, že sa v učení riadi primárne vnútornou motiváciou. Ide za tým, čo ho zaujíma, na čo je zvedavý, kde cíti potrebu spoznať, pozorne si vypočuť, nie za tým, čo je ročníku primerané a „má sa to“. Obdivujem jeho silu a jednoznačnosť. Vidno, že dokáže mať záujem, hlboký a zvedavý, má tú schopnosť a vytrvalo ju trénuje. No aj tak sa objavia situácie, kedy jeho záujmu, snahe pochopiť alebo empatizovať potrebujem pomôcť. Napríklad, keď ho niekto nahnevá, alebo keď je niečo dôležité pre nás, a on musí participovať, aj keď nechce.

I know what definitely doesn't work in that case: informing.Information has no power over dislike and disinterest. It flies through your head without any response, like a clean shot. What can work in the short term is scaremongering, shaming or inducing remorse. Information has no power over dislike and disinterest. It flies through your head without any response, like a clean shot. What can work in the short term is scaremongering, shaming or inducing guilt. alebo vyvolanie výčitiek.

Something like "even if it doesn't affect you, it might affect you and it will be too late, autism will take your child, your family and your finances." (Autism Speaks awareness campaign from the 90s)

Or something like "They are here among us, they are suffering, and you won't help them? won't you lend a helping hand? Aren't you ashamed?" (communication standard in the topic)

Zaberie to, no z dlhodobého hľadiska vyvolanie výčitiek, strachu alebo hanby naruší vzťah a vzájomnú dôveru, čo v dôsledku vyvolá ešte väčší nezáujem, vyblokovanie a odpor. Časom už nepomôže ani pritvrdiť, odozva nepríde.

What really works?

I won't please you it's laborious, but it's humanly possible.

Active mutual relationships. Not informing but sharing, speaking and listening, contact, interpersonal communication, everyday. Down here, among us, in the block, in the family, in the classroom, in the interest circle. We will not replace the creation of mutual relations with general information. That is why I consider community support and field work with them to be key. Wherever there is one of us, people on the spectrum, there is enlightenment.

Stereotypes and totems. here is such a thing as a useful line of propriety, crossing which we provoke the exact opposite of what we intended - dislike, disinterest, at best anger (it is better because it is active, albeit negatively). By creating a reasonable abbreviation of meaning, we create a premise for interest. He may or may not come, but we gave him a chance. And this is related to the next point.

Art. Artistic means were created to convey an experience, a story, not just information. A film that I live with for a moment, a character that I empathize with, a story that touches me, a photo that makes me laugh or think, a dance that captivates me, a rhythm that moves me. No media campaign will do people on the spectrum as much a service as a single HBO series, such as Little Sheldon, will do.

It works the same way in our family. Since I started with that, I will add that Otis gets caught up in something that we live by, just as we get caught up in what he lives by. We have a relationship. When a situation arises that his interest in another needs to be helped, we use abbreviations, stereotypes, simplifications, ideal visualizations, that is, something like "totems" that can be grasped and put his interest into. And finally, we watch stories, on YouTube, in games, movies, books, conversations with people, in music, we give ourselves the opportunity to perceive, feel, experience.

Inšpirovala ma moja známa, Denisa, ktorá je tiež Aspergerka, včera zdieľala kampaň značky VANISH. Dávam vám ju sem. Nie preto, že by dokonalo spĺňala všetky menované kritéria, ale robí pár vecí dobre:

They use film-making, a relatable story that gives it plenty of space. It uses stereotypes, which means being on the spectrum, for activists is incorrect, but reasonable and functional. It uses icon, a soft sweatshirt that I wear until it falls apart, protects me from the world and gives me comfort, e.g. even when I rub her sleeve.

They have other activities related to the campaign connected to community, although I see that more can be done there. I love the accompanying traveling exhibition "Me and my favorite piece of clothing". It shows the stories of different people on the spectrum, and at the same time it is equally engaging for those who are not on the spectrum, because clothes are fun for all young people.

VANISH nie je značka vychádzajúca z vnútra komunity, aj také sú, napr. HikiApp alebo Loop, ktoré rastú z presvedčenia, čo je dobré pre ľudí na spektre, môže byť v konečnom dôsledku dobré pre hocikoho iného. No témy sa VANISH zhostil dobre pre všetky zúčastnené strany. Ľudom na spektre záleží na oblečení, ale trochu inak ako väčšine. Záleží nám v prvom rade na tom, aby naše obľúbené kusy oblečenia vydržali čo najdlhšie, aby sa nemenili, zostávali s nami a chránili nás. VANISH v tejto potrebe našiel svoje miesto. Klobúk dole.

Anyone who has read this far has shown interest. I am grateful for that, I know it requires time and energy.

Kristína

From polytheism to science and back: to brands

Nech to znie akokoľvek jednoducho, myslím si, že challenge sociálnej vedy, ktorým dnes prechádza, sa dá zhrnúť asi takto:

mysleli sme, že je to cesta od tradičnej spoločnosti k modernite. Otázka, ktorú položili postmodernisti po (alebo aj „pri“, tu a teraz!) mnohých katastrofách a zverstvách, ktoré ľudia dokázali stvoriť, znie „dpč, fakt“? A mnohí z nich nepriniesli odpoveď.

Read More
Anarchist Brand Modelling

Anarchism: modeling a brand through community

„Najlepší klienti sú tí, ktorí poznajú svoje značky, ktorí vedia za čím značky stoja a čo vyjadrujú, povedal mi raz jeden kreatívny riaditeľ. My tu ale hovoríme presný opak. Skutočne poznať svoju značku znamená poznať svoju komunitu. Je to niečo, čo máme pozorovať a rozvíjať zvnútra, nie tvoriť zvonka.“ To sú slová Andy Cohena, môjho dobrého priateľa, s ktorým sme dali dokopy manifest Anarchistického modelovania značky.

Read More

A brand that did not control the masses, only its managers

Mrzí ma, keď vidím padať komunity. No nezažil som situáciu, že by k tomu došlo kvôli strate zmyslu v komunite samotnej. Stáva sa to preto, že po úspechoch z dlhodobej, vydretej a „špinavej“ práce, ľudia prekročia hranice vízie a uveria v seba samých ako nezastupiteľných nositeľov. Z tvrdej práce sa stane poslanie v mene vysokých myšlienok. Z každodennej viery v značku, ktorá je o nich, sa stane bohorovná viera v čosi „nad“ nimi.

Značky strácajú kontakt s ľuďmi, na ktorých pleciach vyrástli, keď uveria v silu systému a organizácie, ktoré reprezentujú. V tej istej chvíli, keď sa systémové pravidlá, vtieravé slogany a páčivé obrazy povýšia nad ľudí, ktorí by mali mať schopnosť si ich zvnútorniť a žiť nimi.

Vtedy značky, namiesto toho, aby ďalej rozvíjali svoje komunity (spotrebiteľov, voličov, nositeľov myšlienok), diverzifikovali, prehlbovali svoju činnosť, oslavovali svoju divotvornosť, a každodenne robili to, kvôli čomu kedysi vznikli, nahrádzajú svoju prácu za misijnú činnosť. Z obyčajných, živých, každodenných ľudí robia prorokov, mýtických nositeľov desatora.

A potom padnú.

V skratke to je príbeh mnohých dobrých politických, komerčných, mimovládnych aj samoorganizovaných projektov. Nevedia si rady so svojimi interpretačnými komunitami, a začínajú sledovať machiavellistické predstavy, že menia svet a ovládajú masy. Prestávajú vyjadrovať radosť a stávajú sa mocnejšími, než ľudia, ktorí ich stvorili. Niekedy až v zmysle „sme dokonalí a naučíme vás vidieť, že naozaj sme.“

Nuž áno, kedysi to býval zmysel budovania značky. Vytvoriť víziu, misiu a tlmočiť predstavu značky – tej hodnotovej kotvy niekde v budúcnosti. Značka ako vzor, ku ktorému sa chceme dopracovať, a ktorý vyjadruje súcno cez emocionálne asociácie podľa Kotlera. To je však práve ten prísľub, ktorý už nie je možné naplniť: je to kreslenie obrazov, ktoré nie sme schopní uskutočniť.

Lesson learned

Tú „špinavú“ a nikdy nekončiacu prácu s komunitami ľudí nenahradíš za systém, reklamné spoty a veľké naratívy. Dá sa len robiť, pracovať, odohrávať ten scenár. A teda prestať vnímať život komunít značky ako nejaký skanzen, ako safari park, kde zhromažďujeme tých, ktorých sme „ovládli“. Pretože v tejto chvíli sa už odohráva presný opak: to safari vzniklo na marketingovom oddelení, kde sa endemické druhy brand manažérov bezcieľne živia zhromažďovaním dát o výkonnostných parametroch značky. Značkou sme neovládli masy, ale len sami seba.

Konkrétne?

Trebárs tú bájoslovnú „čerstvosť potravín“ nedosiahne žiaden obchodný reťazec, ani v najvlhkejšom sne. Pretože citróny budú v predajných regáloch plesnivieť vždy a ľudia ich tam budú vždy aj nachádzať. Ergo má zmysel napriek tomu hovoriť o „čerstvých potravinách“? Kresliť obrazy dokonalého reťazca? Alebo radšej pátrať po pravdivejších, i keď menších slovách, pre užšie komunity ľudí? Po problémoch, ktoré sú naozaj na stole, a ktoré značkou aj dokážeme riešiť?

Zmysel brandingu sa dávno zmenil, len my to stále nie a nie pochopiť. Na stole je naliehavá požiadavka: reflektovať veľké spoločenské zmeny a neskrývať sa pred nimi za ideálnymi slovami a obrazmi o značke.

Že sa máme vrátiť späť a pestovať značku tou „špinavou“ etnografickou a komunitnou prácou s ľuďmi, je holý fakt. A hovorím to aj sám proti sebe – proti tomu, čo som kedysi považoval za svoju prácu vo svete „veľkého“ marketingu. Zdá sa mi, že je príliš veľa marketérov, a príliš málo surového, každodenného porozumenia, ktoré odkrývame – a ktoré by naozaj malo zmysel brandovať. O to cennejšie sú projekty, ktoré k veľkým úspechom a víziám pristupujú s pokorou a s citom k ľuďom, na ktorých pleciach stoja.

J.


Pod čiarou: v tej „špinavej“, terénnej práci je inak kopec radosti a pasie. Ľudia dokážu byť čarovní, ak im dáme trochu záujmu a dôvery, ak k nim nepristupujeme ako k ovládanej mase.

(Ilustračné foto: Unsplash)

Forgotten faces of community brand

I'm reading an article from Social Semiotics, 2017: G. Rossolatos on brand image and the whole debate in Piercean line of brand semiotics from index to icon. I don't have a particular relationship with him, but Rossolatos presents a valuable systematic thought for years. (If you're really interested in scientific debate about branding, not just Linked In heckling, you must have get in touch. Here: https://doi.org/10.1080/10350330.2017.1329973.) And meanwhile - a bit at random - I'm thinking how brands were a integral part of society before '89.

I don't mean retail brands nostalgizing around "honest socialist" beer brewing and/or familiar mechanisms of behaviour like "when you love it ...". I neither mean wannabe-funny references to ost block and red stars in logos. Let's jump over the memories of wild privatization and all circumstances of "transformation" in the 90s and later, and let's get back to the decades of post-war cities construction.

I mean Doprastavians, Metrostavians, Hydrostavians, Váhostavians. Plenties and plenties of people, whose social identity and sometimes even togetherness had to do with the brand of their employer somehow, e.i. with national / state corporation. Neighborhood communities in corporate-built housing. Playgrounds and movie-projections in cellars and abandoned laundry rooms, urban gardening, playgrounds just nearby houses and other "self-help" infrastructure.

I don't defend "socialist brigade" (neither I defend urban hipsters who fashion-colonized it). I talk about the tradition of community self-help and self-organizing. Because I keep meeting former "pozemavians" (Pozemné stavby, "Ground constructions"), who proudly talk "this was build by pozemavians, we all knew each other and we did it the best we could, because we've built it for ourselves." (Sometimes it, unfortunately, sounds different and looks like a disgusting hate that covers feelings of lost meaning and visibility. And sometimes it's pierced with batches of popular political narratives.)

In these words particularly, there's nostalgia and memory optimism, sure. But it's not build up. I cannot present some honest debate on a short blog, but I aim elsewhere. I want to say the nutritive leftist critique of capitalism (very interesting in many regards), should not apriori target the brand. I think the brands (signs) were, are and will be due to the nature of representation and collective conscious that expresses community identity - unless we think about community only shallow, as a sum of its members.

Showing hypocrisy of brands in CSR, alibism in CRM, purposeless accumulation of profit, or unwillingness to get hands dirty with real ethnography and cover it all along with new and new headlines and commercials, doesn't exclude the brand itself. Especially the communal, local, participative, grass-root one etc.

I don't know, maybe it's clear to everyone and I just repeat what has been said a thousand times. But the brand grew on the same principles 50 years ago like it grews today. At least in that sense that it's a social construct and therefore expresses something social in the first place.

J.

(Illustration photo: Dresden 1980, Deutsches Bundesarchiv / Wikimedia, Ulrich Haessler)

Konflikt neznamená koniec, ale začiatok

Význam je fascinujúca vec. Jeho binarita, teda vyhrotenosť pólov je možná iba v počiatočnej zhode na spoločnom širšie definovanom priestore. V ňom sa následne môžeme oduševnene nezhodovať do aleluja. Príklad: môj muž mi dnes ráno rozprával ako je možné na základe univerzálnej zhody na posvätnosti detskej nevinnosti zastávať konzervatívnu pozíciu ochrancu hodnôt, aj liberálnu pozíciu bojovníka za práva. Dáva to zmysel.

Margaréta a Petra nás pred časom oslovili, lebo sa im nechcelo školiť reklamnú agentúru v pochopení samoriadeného vzdelávania, resp. presviedčať niekoho o tom, že deťom je možné dôverovať ďaleko viac, ako je dnes bežné. Vnímali, že to s nami pôjde ľahšie, že sa s nimi pohybujeme na jednom poli.

Toto pole bolo východiskom našej spolupráce, v procese ktorej sa odohrávali aj binárne boje. Zatiaľ čo dievčatá v samoriadenom vzdelávaní videli návrat ku koreňom, my sme v ňom videli skôr inováciu a progres. V slobodnom vzdelávaní nachádzali bezpečný svet – krásny a veľkolepý, zatiaľ čo my sme videli užitočnú nedokonalosť a dobrodružné hľadanie. Všetko sa však odohrávalo na zdieľanom poli dôvery v deti a každý konflikt nás vďaka tomu posúval o krok ďalej k výsledku. Tak vznikla značka školy Sparkling Hill, ktorá deťom verí bez podmienok. Viac o nej nájdete na www.sparkling-hill.com.

Asi to s nami nebolo nakoniec ľahšie ako s reklamnou agentúrou, ale bolo to vedomejšie, jasnejšie, cieľavedomejšie a objavnejšie. Aspoň dúfam 🙂 Mám radosť z toho, že sme pomohli dievčatám naštartovať ich sen a držím im palce. Momentálne hľadajú priestor v Bratislave a jej okolí a myslím, že ešte stále aj deti a rodičov, tak ak máte MŠ a ZŠ dieťa, preštudujte si, čo ponúkajú!

Od významu k značke, nie naopak

Ak sa na problémy biznisu pozeráme cez značku a cieľovku, zákonite vidíme iba to, čo nám tieto pohľady dovolia. Je to bežný „framing“, ktorý je známy už dlho: vidíme iba to, čo máme pred nosom, všetko ostatné (veľmi často nevedome) ignorujeme. No keďže svet nie je cieľovka a značka, je táto optika skôr obmedzením než prínosom.

Čítať ďalej

Ideology by The Parents

Ideológia nie je apriórne zlo, či zneužitie moci, hoc najznámejšie ideológie – fašizmus a komunizmus – navodzujú práve tento dojem. Ich prvky, od symbolov, cez inštitúcie a vysvetlenia sveta ukazujú kam až ideológia v môže siahať a ako veľmi vie ovplyvniť ľudské správanie. V prípade spomínaných ideológií boli dôsledky pre ľudí zničujúce.

Čítať ďalej