Mám rád sociálnu vedu – pre jej schopnosť vysvetľovať spoločnosť, jej štruktúru, proces a zmenu. No mám ju rád aj pre jej reflexivitu a „mnohoznačnosť“ – pre jej neschopnosť toto všetko vysvetliť raz a navždy jedným spôsobom, jednou teóriou. I keď by to bolo pekné, nie, sociálna veda nedokáže priniesť definitívnu odpoveď prečo a ako vzniká spoločnosť. Je to komplexnosťou a premenlivosťou správania ľudí (cieľ skúmania), je to aj nástrojmi skúmania (metodológia). Vedci tento stav označujú ako „multiparadigmálnosť“, paralelnú existenciu viacerých teórií vysvetlenia. Nejde tu o nejaké žabomyšie vojny nezmieriteľných táborov: na jednej strane napríklad tých, ktorí veria, že spoločnosť existuje nezávisle na jej jednotlivých členoch a na druhej strane tých, ktorí položia život za to, že spoločnosť by bez ľudí nebola ničím. Pravda nie je „kdesi uprostred“ – je na obidvoch stranách a veda prináša zmysluplné vysvetlenia konkrétnych vecí akosi „podľa situácie“.
Čítať ďalej