Pokračujem v uvažovaní, ktoré som naznačil v predošlom blogu. Lineárne svetlo: úzky pás výrazného svetla, ktoré sa nezvykne používať v portrétnej fotografii ako hlavné či nebodaj jediné. Tak tu je jeho použitie v diagonále, šikmo z rohu do rohu, len pozor: nie je roh ako roh, uhol ako uhol. Na natočení a umiestnení svetla veľmi záleží, pretože každá poloha hovorí niečo trochu iné, každá umocňuje iný význam. A o ten ide pri každej fotke v prvom rade.
Nepoznám žiadne „pravidlo“, ktoré by hovorilo pod akým uhlom by sa malo svietiť lineárnym svetlom. Vyskúšal som všelijaké. Viac zvislé (v 75° / 105° uhle, resp. smerom k 11 na hodinkách) kopíruje vonkajšiu líniu a schováva nos do tieňa (01). Celkom prísne kreslí kontúru tváre. Nezvyčajný uhol, až sa chce povedať fakticky dokumentárny, či dokonca, uff, „racionálny“. No oproti vertikálnemu, jasne zvislému svetlu, tu pôsobí trochu nerozhodne. Je to chyba? Nie, je to jedinečný význam, iba nie sme zvyknutí pozerať naňho a vciťovať sa. No nerozhodnosť na portrétnej fotke je príjemne absurdná a satirická, je krásne divná, pretože hovorí niečo, na čo sa nepozeráme radi: „neviem“. Nezdá sa, ale je to veľmi jasná, zmysluplná a dôležitá výpoveď. Kiež by ju ľudia hovorili častejšie namiesto vzájomného utvrdzovania sa v kravinách.
(A opäť sme pri tom: tisíc vecí, a medzi nimi predstava technologického pokroku, nám dávajú prísľub poznateľnosti. Akoby všetko bolo problém a najlepší spôsob, ako sa s problémom vysporiadať, je rýchlo nájsť riešenie – ideálne cez telefón. Že preto zákonite vymyslíme blbosť, je druhoradé. Ergo nie, tak otázka predsa nestojí. Ide o to, či vôbec riešime zmysluplné veci, či sú v dosahu rozumu jednotlivca a spoločnosti. Viem, že to boli, je to ťažšia cesta, ale je aj veľmi oslobodzujúca a obohacujúca.)
Väčší náklon (30° / 150°, resp. 10 na hodinkách) je prenikavejší, kreslí obidve oči, ktoré vyskakujú z línie medzi čelom a lícom (02). Je to skúmavý, pozorný portrét. Zvýrazňuje kontúry obočia, líca a sánky vzadu pri uchu. Akoby vystupoval z tmy a fascinovane zíral. Mierny náklon hlavy navyše hľadá prispôsobenie sa svetlu, chce pochopiť skúmané a vyrovnať sa s ním. Takže: chceš obsesiu? Máš ju mať!
Pri vodorovnejšom uhle však strácam ústa. Dobre, tú cenu rád zaplatím, ak je výpoveď z fotky naozaj skúmavá či možno až nutkavo, posadnuto vedecká – ako sledovať experiment in medias res.
Pokiaľ ale ukazujem mnohosť povahy (nie rozporuplnosť ako pri vertikálne rozdelenej tvári), so svetlou aj temnou stranou zároveň, potom potrebujem ukázať ústa. A potrebujem vôbec uvidieť celý kontext portrétu: skúmať tvár, oči, ústa, vlasy, obočie, líca, bradu a čelo detailnejšie. Potrebujem rozoznať línie, s ktorými svetlo môže pracovať. Tu sú to vlasy, ktoré tvoria hranicu medzi svetlom a tieňom a výrazne rozdeľujú čelo na svetlú a tmavú časť. Preto má zmysel, aby sa línii vlasov prispôsobil aj smer svetla, +/- rovnobežne. Ten uhol je cca 45°, ale nejde o číslo, o pravidlo. Je to o línii, ktorá vystihuje tvár a jej význam. Ohraničuje príbeh akýmsi, a nemám to slovo veľmi v láske, „prirodzeným“ spôsobom.
Ani hranica svetla na vlasoch však nemusí byť apriórna; vlasy samy sú len jedna časť kompozície. Lineárne svetlo ich dokáže nakresliť jednoznačne, ale vie ich aj rozostriť. Môže ísť nižšie a pridať trochu tieňa pod ofinu (03), aby sa zvýraznila plocha tváre s nosom uprostred. Získavam viac ľavého oka. A mám z toho viac nejednoznačnosti – čo je inak povedaná otvorenosť alebo hľadanie. Svetlo však môže ísť aj ponad líniu ofiny (04), zvýrazní ju ako hranicu svetla. Omnoho viac do popredia vystúpi čelo (a myseľ). Zároveň sa stmaví a sprísni obočie, priamo nad zreničkami je tma. Už to nie je nejednoznačné, naopak. Kreslí (a násobí) sa tu presvedčenie a odhodlanie.
Je teda zrejmé, či chceš povedať, že hľadáš, alebo si už (dávno) našla/našiel. Prinášaš otázky alebo proroctvá a spasenie? Úplne malý posun svietenia a tak veľký rozdiel významu! Od širokého, otvoreného, k uprenému, presvedčivému, až nástojčivému výrazu – a to len vďaka párcentimetrovému posunu. (Nie svetlo sa nevzdialilo, naozaj je iba nižšie.) A tak dokážem vidieť ten rozdiel celkom zreteľne: prostredníctvom (03) zaznie možno slušný pozdrav a otvorená otázka. Ale pri (04) sa človek dlho neodhodláva, aby divákovi povedal aj tri-štyri dobre mierené „poklony“. Uprostred tváre vzniká výrazná a suverénna kresba.
Svetlo nevyhnutne nemusí maľovať celú tvár. Zvýraznený detail, čiastočne vystúpený tieň a svetlom takmer nedotknutá plocha spolu vytvárajú vrstvy významu, ktoré spolupracujú. Svietiť detail je výraznejšie, než svietiť plochu tváre – a umožňuje to kontrast. V prvom prípade začínam pod pravým okom, už za hranicou vlasov a ofiny (tie sú v tme), a diagonálne smerujem doľava hore (05). Svietim segment tváre a ten sa stáva focusovaným, zameraným na tému. Podobne ako pri chronicky opozeraných fotkách „spoza žalúzií“, cez ktoré presvitá denné svetlo do tmavej izby. Ale predsalen sústredenejšie – pretože sa tu nehráme na fashionable svetelný efekt, ale predstavujeme priamočiary portrét človeka.
Ak svetlo smeruje diagonálne dole a začína napr. na koreni nosa, uprostred medzi očami (06), potom nejde natoľko o nepremýšľanie ako skôr o snenie, daydreaming. Pohľad mimo objektív to skoro vždy naznačuje, no svietenie mimo čela ten pocit ešte umocňuje. (Ešte raz: máme relatívne ustálené čítanie kultúrnych obrazov s výrazným čelom, ktoré odkazujú na aktívnu myseľ, a obrazov bez nich, ktoré sú zasnené, nevedomé alebo introspektívne.) Menej viditeľnú, ale podstatnú rolu tu hrá zbytok svetla, ktoré kreslí vlasy pri krku a hranicu ruky, poťažmo postavy na čiernom tričku (vpravo dole).
S detailami sa dá ísť ešte ďalej. Krásne experimenálne je svietiť iba hranicu vlasov, zdôrazniť ju ako určujúcu črtu ľudskej tváre (07). Je v tom krása detailu – vyskakuje ucho, línia vlasov a oči, ktoré sa akoby snažili nájsť si so svetlom rovnobežku. Portrét to stále je napriek tomu, že sa takmer celý odohráva v tieni. Možno je preto stratený, možno neistý alebo skľúčený, ale možno tiež naznačuje, že len tu, kúsok za rohom, čaká nápad, ktorý všetky tie čiastky tváre neočakávane pozliepa do zmysluplného celku.
Celkom zreteľný význam sa skrýva v diagonálnom podsvetle (08). Je to skoro vrstvená maľba postavy v pozadí, ktorá naťahuje krk a bradou a ústami sa dostáva doprostred svetelného lúča. Odhaľuje nečakané a prekvapivé – tvár našla zlatú rybku, ktorá ponúka magic. Je to rýchle a prekvapivé. Nie je to myslenie a už vôbec nie je systematické. Je to kúzlo, ktoré čaká na svoju interpretáciu, na vedomé spracovanie toho, čo sa pri tom zázraku vlastne odohralo. A opäť tu veľmi podstatnú úlohu hrá, že väčšina postavy zostáva v tme či polotieni. Pozadie a popredie, background a foreground, stále dokola.
Last but not least – diagonálne lineárne svetlo v klasických polohách. Svietenie s hranicou medzi očami (čelo) a lícami (ústa, brada, dekolt) vytvára niekoľko stupňov svetelných vrstiev (09). Z polotmavého čela cez výraznejšie oči na hranici svetla, k jasným ústam, kontúre brady a dekoltu. Skoro ako focus na nerozlúštiteľný úsmev Mony Lisy, toto je veľmi vyrovnaný, pokojný a stále trochu tajomný portrét. Nie je to čaro nechceného, ale úmysel skryť vedomé a poodhaliť náznak komunikatívneho. Hovorí jasne a presvedčivo. Nikdy však nevymenuje všetky svoje dôvody. Až mocenská hra, ktorá testuje silu tvojho presvedčenia – máš naozaj tú istotu, ktorú deklaruješ, alebo mi prezentuješ nejaký svoj falošný sebaobraz?!
Najznámejšie svetlo z celej tejto diagonálnej série: Rembrandt a jeho trojuholník (ten pod okom na tmavej strane tváre). Nie je na ňom už skoro nič prekvapivé, veď je to opozerané. A predsa mu ten minimal lineárneho svetla dáva niečo zvláštne zaujímavé a ostré. Je totiž omnoho viac plochý než zvyčajne. Na rozdiel od kruhového svietenia ignoruje hĺbku hlavy, prehliada boky, ucho, vlasy. Je to ale malá daň za presvedčivo vytiahnutý výraz tváre, ktorý tak nabral na intenzite. Vďaka zretelnejším vrstvám svetla, polotieňa a tmy na teba udiera sebavedomie fotky. Veru nie, to nie je len človek, ktorý sa ti prihovára, je to vizuálny jazyk, ktorý na to dokáže použiť. Je to kultúra obrazu a fotky.