O fotke

Keď sa v 19. storočí objavila a rozšírila fotka, prišiel s ňou aj strach z konca maľby. Nebol to technický vynález ale zosobnenie obavy, že „realistická“ fotka zabije ťah štetca a energiu vloženú do vrstvenia farieb, kompozície, perspektívy a hry svetiel. Nestalo sa. Maľba prežila a fotka si hľadala svoju vlastnú cestu ako povedať zmysluplný príbeh. Rovnako ako osobný počítač – nádej aj postrach už od 70. rokov 20. storočia. Nezabil prácu alebo jej význam, nenahradil schopnosť či potrebu myslieť a už vôbec nie ľudskú imagináciu.

Nehovorím o očakávaniach a sklamaniach z technológie. Mnoho ľudí o tom písalo: technológia SA NEROVNÁ pokrok. Často so sebou nesie nezamýšľané dôsledky, ktoré skôr podrývajú predstavu ľudskosti než by ju umocňovali. A fotka nie je výnimkou. Akoby tá záplava obrazov z Instagramov a Facebookov hovorila celkom jednoducho „urobím čokoľvek“. Bez ohľadu na výpoveď, na schopnosť oka uvidieť kontext a interpretovať ho v hraniciach zmyslu. Dokážeme vymeniť skúsenosť a zážitok za množstvo nesúvislých dojmov? Nie. Iba dokážeme rozostriť pohľad a rozprestrieť záujem tak, že z neho ostane iba nepriehľadná hmla nezáujmu.

Po cca dvojročnej prestávke som sa k fotke vrátil a sám sebe dávam challenge: premýšľať o fotke, hrať sa s ňou, a čo najpozornejšie sledovať premeny významu, ktoré umocňujú tie zaklínadlá „hĺbka ostrosti“, „expozícia“, „uzávierka“, „svetlo“ a „tieň“. Nebudú tu elaboráty o postštrukturalizme ani kultúrnej sociológii. Má to byť experimentovanie s imagináciou. Hra, ktorá umožní vidieť, čo oko príliš často prehliada, na čo sa vlastne odmala učíme nesústrediť.

Zaujíma ma význam, to nie je žiadna novinka. Okrem jeho chápania ho aj tvorím. A to je práve ten problém: ďaleko menej než jej technické spracovanie ma zaujíma zmysel stvárnený fotkou. Pretože je veľmi premenlivým a situačným jazykom. Fotka je omnoho viac kontextuálna a historizujúca než napísaný či vyslovený znak alebo poznanie, ako o nich uvažujeme bežne. Nie je viac „dokumentárna“ než maľba, nie je viac „verná“ či „reprezentatívna“. Je to ďalší z radu jedinečných spôsobov interpretácie, vlastný systém pochopenia a zdieľania skúsenosti. Krásny fenomén.

Pozn.: o fotografii neviem nič viac, než som sa sám naučil a vyskúšal. Bolelo to. A stálo to za tie roky kopec času a peňazí. Fotku som neštudoval a nechcel by som ju študovať. Ani sociológia ani filozofia ju nikdy nemali v primárnom zornom poli. To ale nezmanená, že by som sa tam s ňou nestretol – naopak, mnoho vecí, ktoré som o spoločenskej reflexii fotky čítal, bolo (a dodnes ostáva) výborných.

Jeden človek + jedno svetlo: lineárne svetlo I.

Tak jo. Ten challenge sa volá jeden človek + jedno svetlo a jeho zmysel je očividný: hľadať význam v portréte, ktorý tvorí táto minimalistická kombinácia. Začnem lineárnym svetlom, hodne ma posledné dni nadchýna.

Je to celkom neštandardné svetlo, pri portrétoch sa nevyužíva často, skôr výnimočne. Vytvára súvislý, úzky lúč, ktorý umožňuje vytiahnuť do popredia detaily – zvýrazniť alebo potlačiť črty, zúžiť alebo rozšíriť vnímanie obrazu. A teda rozšíriť či zúžiť tvár, postavu alebo jej časť. Ani fotografi si niekedy neuvedomujú, koľko možností lineárne svetlo má, a o koľko sa teda pripravujú, ak ho nevyužívajú. Nie, nie je to technické svetlo a vôbec nemusí byť iba doplnkom v komplikovanejšom sete. Dá sa veľmi dobre použiť ako jediné, kľúčové svetlo. Za hodinku spomínania a premýšľania som prišiel na 34 základných spôsobov ako ho využiť pri čelných portrétoch (subjekt je rovno pred objektívom a pozerá sa priamo, bez výraznejšieho podhľadu či nadhľadu, teda cca v rovine očí). Neukážem všetky pozície, iba niekoľko zaujímavých, ktoré dávajú hlbšiu výpoveď, umocňujú význam.

Použiť lineárne svetlo centrálne, je prvé, intuitívne rozhodnutie. A vôbec nie zlé! Vertikálne (01) hovorí o sústredení a hĺbaní. Zužuje pohľad na to podstatné, vnára sa smerom dopredu – do lúča svetla, ktoré tak umožňuje tvári vystúpiť z tieňa. Horizontálne (02), naležato, je to podobné – no tu namiesto pocitu vnútorného vhľadu, introspekcie, vyznieva skôr ako pozeranie sa cez priezor alebo ponad bariéru. Nahliadanie do skrytého či nepoznaného. Nie je to hĺbavý, ale skôr skúmavý pohľad. Niekedy dokonca povýšený či arogantný, pretože je osvietený: vie viac, než ten v tme.

Posúvanie horizontálneho a vertikálneho svetla mimo stredu tváre. Vytiahnuť ho vyššie, na čelo (03), je ako ponárať sa do tmy – zanikať a odchádzať. Ako topiť sa a zachytávať pritom posledné lúče vzduchu. Posunúť ho vertikálne na jednu zo strán tváre (04) je typickejšie portrétne svietenie. No s vertikálnym svetlom tu vzniká jasnejšia čiara, hranica medzi svetlom a tieňom, ktorá vytvára rozpoltenú tvár. Parádny kontrast, pokiaľ sa význam odohráva v protipóloch polarizovaného dobra a zla, dvoch strán jednej mince. Je to radikálnejšie a pútavejšie než kruhové svetlo či osem- alebo viac- uholníkový softbox. (A vraj toto nie je dostatočne nasvietený portrét?! Ts.)

Ešte k tomu horizontálnemu svetlu: posuniem ho nižšie – na ústa (05) a na bradu (06). Je evidentné, že vytvára presne to, čo svetlo má robiť – opticky zvýrazňovať. Vlastne si iba ťažko predstaviť lepší spôsob, ako rozšíriť úsmev alebo výraznejšie vykresliť kontúru brady. Mimochodom, ten pocit suverenity na fotkách ľudí s výraznou kresbou brady je taký kultúrny vzorec, že až. A to nehovoriac o očiach, ktoré – ak sú pekne otvorené – v tieni dokážu zasvietiť aj bez retuše. Nie sú to typické portréty a mnoho ľudí by ich vnímalo ako chyby. Ale to neznamená, že neskrývajú význam. Naopak, je ho tam viac, než na svietení celej tváre.

A dá sa to aj veľmi minimalisticky. Temný portrét skoro zákonite vzniká v kontraste medzi pár svetlými prvkami a veľkou tmavou plochou. V tomto prípade som sa vrátil k vertikálnemu svetlu, ktoré začína uprostred nosa a ohraničujú ho skoro presne zreničky očí (07). Je to osamelé a možno pre niekoho zmierene smutné. Ale nie je to stratené ani utopené v záplave nepozornosti – to svetlo je na tvári krásne výrazné a hovorí niečo veľmi presvedčivé. Pretože sme naučení vnímať plochu čela ako reprezentáciu rozumu. A to isté platí, ak ho posunieme mimo stred tváre (08). Vtedy ešte viac naberá na dôraze, dokáže zaútočiť a prešpikovať divákovo bľabotanie o životných hodnotách. Suverénne. Oko je bránou a zbraňou mysliaceho vedomia.

Okrem desiatok ďalších vecí dokáže lineárne svetlo veľmi presne nasvietiť bočné a zadné kontúry. Z tých, ktoré som pri tomto fotení skúšal, tu je jedna veľmi bežná poloha s bočným alebo horno-bočným umiestnením (09), ktorá vykreslí kontúry vlasov, líca, oka a nosa tak, aby nepresvietila aj tmavú, odvrátenú stranu tváre. Hej, zvykne sa hovoriť, že je to dráma (špeciálne pri bočnom svietení profilu tváre, nie čelne), no trošíčku sa nám preflákla, že jo. Možno za pokus stojí aj radikálnejšia verzia svietenia viac zo zadu s cieľom chytiť špičku nosa (10). Ak sa to podarí, a oči nezostanú úplne neviditeľné (veľmi mi to nevyšlo, ale princíp je zrozumiteľný), potom je tej drámy o kus viac. Celkom silný spôsob ako predstaviť upíra alebo vraha – záhradníka.

Lineárne svetlo je fakt bohovská vec – dajú sa s nim robiť divotvorné fotky. Nebudem to ďalej rozoberať, iba sa vrátim k tomu, čo som napísal už skôr – dá sa zaujímavo využiť aj ako jediné, samonosné svetlo portrétu. A tým to samozrejme neskončí. Skúsim v ďalšom blogu ukázať pár diagonálnych svietení čelných portrétov a potom prídu na rad iné polohy hlavy.

Namiesto záveru tejto dnešnej hry: nič z tohto nemá zmysel, pokiaľ ide len o „technické svietenie“. Technika (ani ako technológia, ani ako algorytmus remesla) sama žiaden zmysel nemá. Zmysel má len ten človek, ktorý mi stojí pred objektívom. Pretože ho dokáže prežívať, pretože ho môže myslieť. A ja sa, čoby fotograf, môžem vložiť do jeho interpretácie sveta a umocniť ju jazykom fotky.

1 Comment so far

Comments are closed.