Krásne nápady dokážu skončiť v nerozhodnosti, alebo v nijakosti. Len aby to nevadilo tomu, alebo tomu, len aby neboli tamtaké a onaké. Niečo ten pôvodný elán a drajv zneistí a už to ide. Napríklad názory v prieskume, alebo vkus nadriadého, či len pomyslenie na to, že niekto iný náš nápad bude schvaľovať, hodnotiť. Strach. A vízia je preč. Riedi sa a chradne.

Rozhodovanie môže byť ťažké. My neurodivergenti (pozn. ľudia na autistickom spektre) by sme vedeli rozprávať, keďže sa často potýkame s tzv. rozhodovacou paralýzou. Tá sa u nás väčšinou týka drobností, ktoré treba rozhodnúť rýchlo. Čo nám pomáha? Prečítajte si, možno vás inšpirujeme:

Čas a dôkladná analytika – zistím ako veci sú do takej hĺbky, ako je možné.

Vedomie, že sa rozhodujem vždy s limitovaným množstvom dát, nech sa snažím ako chcem, už zajtra môže byť všetko inak. Rozhodnutie vzniká vždy v bode v čase a všetko ostatné je už adaptácia. Z toho vyplýva ďalšia vec:

Netreba sa nechať hneď spochybniť! Aj keď mi zrazu prichádzajú zmätočné signály (vždy v nich môže byť napríklad závisť, neporozumenie, nezáujem alebo čokoľvek iné).

Rozhodnem sa a zároveň si určiť termín, kedy sa o tom istom môžem rozhodovať znova, dám tomu čas – schválim nápad, dám mu 6 -12 mesiacov, budem to sledovať, určím si spôsob monitoringu.

Nájdem si ľudí, ktorým verím a skúsim sa v niečom spoľahnúť. Nebudú dokonalí a urobia chyby, ale čím viac im dám dôvery, tým lepšie im to pôjde.

Na záver to najdôležitejšie – vajce bolo skôr ako sliepka – vízia je vždy viac ako jej schválenie zástupcami priemernosti. Každá vízia chce čas a tvrdú hlavu. Realita sa stáva, konštruuje sa a pokiaľ nezačnete konštruovať tú svoju, budete len ďalšia sliepka v kuríne.

Tak do toho, rozhodujte sa tu a teraz a tvorte realitu, ktorá má náboj! Neexistuje žiadna metóda, ktorá by vám povedala, že vaše rozhodnutie bude správne. Chvalabohu. Prišli by sme o všetky tzv. nereálne vízie od počítačov, cez práva menšín, až po dobrých prezidentov, či prezidentky.