All posts by “Kristína

Spor Depp vs. Heard: toxické existencie?  

Live stream globálne sledovaného súdneho procesu Johnny vs. Amber sa skončil. S jeho verdiktom sa aj v našom komentátorskom priestore vyrojilo niekoľko lenivých hodnotení. V snahe mať názor bez nutnosti venovať téme pozornosť však zostali na povrchu tejto z toľkých uhlov fascinujúcej udalosti. Stáva sa.

Proces Johnny vs. Amber nebol iba extravagantnou show, aj keď do sýta zamestnal ľudskú senzáciechtivosť. Mal v sebe toľko významových rovín a toľko kultúrnych interpretácií, že by bola škoda nechať ho odplávať do zabudnutia, po povrchu našich plytkých mediálnych vôd.

Čo považujeme za posvätné, čisté a čo za profánne, špinavé

Domáce násilie je rodovo podmienené násilie, je páchané na ženách. Muži žijú v kultúrnej prevahe, o to sa nepriem, pretože to žijem. Mužská moc je reálna. Nedám vám moc hlboko načrieť do osobných skúseností, no za poznámku určite stojí, ako sa ukazuje na našich pracovných stretnutiach. Prítomní muži na moje komentáre a otázky často odpovedajú môjmu partnerovi, nie mne. Vytrvalo ignorujú, že existujem, až kým nepríde na rad otázka, či je všetko zapísané.

Aj z toho, ako ťažko sa mi píšu nasledovné riadky, je jasné, ako je aj pre mňa žena v prípade násilia nedotknuteľná. Mám nutkanie rozpisovať, ako veľmi je treba udržať obraz posvätnej – nevinnej a čistej ženy a profánneho – trestuhodného a špinavého muža. Vzorec musí zostať jasný, lebo to môže niekoho stáť život. A keď nie život, tak dušu. No význam sa nezadržateľne mení a vzťah týchto dvoch ľudí sa stal jedným z míľnikov premeny. Premena možno nie je ohľaduplná, no tváriť sa, že sa nedeje, je porovnateľne bezohľadné.    

Čo znamená autenticita a ako ju konštruujeme

Proces sa spočiatku rozvíjal pomaly, ako oceán neprehľadných a protichodných udalostí. Váhala som, či sa do neho chcem a mám vnárať. No dráždila ma tá odozva. Komentáre a poznámky ľudí okolo. Cítila som, že ide o moment, v ktorom sa odohráva kultúra – niečo čo nás presahuje a máme potrebu sa s tým pasovať, žiť to a odvodzovať sa od toho.   

„Zúfalý čin dvoch toxických upadajúcich hviezd“ bol ten najrozšírenejší a zároveň najlenivejší komentár. Zaručil, že človek zostane múdry prakticky bez námahy. Hlúpy by jednému alebo druhému predsa naletel, no nie? Možno nie. Zákutia našej kolektívnej duše totiž vymietla fascinujúca sila autenticity. Čomu dokážeme uveriť ako skutočnému a čomu nie? Kto je pre nás „sám sebou“ a kto nie je? Aké je to rozhodujúce kritérium?   

Obaja účastníci boli herci, preto divákov sprevádzala až netypická bdelosť. Výroky sme chceli skúmať. Boli sme ostražitejší a zaujímali nás dôkazy, výpovede iných. Aby bola pravda potvrdená zvonka, nezávisle. No napriek tejto bdelosti sa v divákoch začal usádzať zážitok – nerozložiteľný a nevysvetliteľný pocit, ktorý v tom čase nemal vecné, dôkazové zázemie. Niečo bolo inak, niečo nesedelo.

Tento pocit sa čoskoro stvárnil v nekonečnom množstve memečiek s Amber. Bez ohľadu na vecné dokazovanie, Amber sa ukázala byť mimo. Bola mimo nie len pre užívateľov sociálnych sietí, ktorí sa na jej verejnom lynčovaní účastnili s najväčším zápalom, bola mimo aj pre porotu, ako sa ukázalo pri verdikte.

Mimo znamená neautentická, v rozpore so sebou. Ako povedal jeden z reportérov stanice Law and Crime, ktorá robila live prenos priamo zo súdnej siene: „Amber to prehrala v momente, keď prehovorila. Možno ani nie preto, čo hovorila, aj keď to tiež zavážilo, ale najmä ako to hovorila.“ Zosobnila hranice autenticity a dala nám pocítiť aké to je, keď niekto „nie je sám sebou“, nie je v zhode s tým, čo prezentuje. Nie je v zhode s vlastnou pravdou.

Dôveryhodný neznamená len konzistentný alebo pekný    

Johnny Depp vstúpil do online sveta s výpovedným komunikačným konceptom „Never Fear Truth“. Je aktívny na doméne rovnakého mena a zdieľa najmä svoje výtvarné a hudobné počiny. Hovorí, že človek tvorí uveriteľne pre iných, iba ak je v zhode so svojou vlastnou pravdou. Bez ohľadu na to, ako je škaredá. Motto si so sebou nesie roky. No tento verejný tribunál ho stvárnil v nečakanej plasticite.

Do pozície dôveryhodného ho nepostavila jeho bezúhonnosť. V rozprávaní iných, ale aj vo vlastných výpovediach sa ukázal veľmi rozporuplný. Láskavý a nenávistný, krutý aj jemný, temný, prepadávajúci sa, aj jasný a ukotvený. Rozhodne nebol čistý.  

Nepopieral svoje nekončiace závislosti, svoju nespoľahlivosť, drsný humor, ani impulzívnosť. Bez zaváhania rozprával o tom, ako vrazil fotografovi, ktorý nerešpektoval jeho súkromie. No ukazoval aj svoju jemnocitnú a vnímanú tvár, keď hovoril o ľuďoch, na ktorých mu záleží.  

Sme ľudia, ľahko skĺzneme do významových skratiek. „Feťák“ pre nás len ťažko môže byť čistý a férový. Niekto s tak drsným a obrazotvorným slovníkom, tak nestabilný, premenlivý a tak často siahajúci do temnoty, nemôže byť predsa nevinný. To sa ťažko trávi. No omnoho ťažšie sa trávila neplastická jednorozmernosť Amber Heard. Ako môj muž povedal, Amber ponúkla svetu korporátnu značku. Všetko čisté, pekné, starostlivé a v závere aj s ekologickým odporúčaním „šetri planétu, netlač tento e-mail“. Stabilná, nemenná a dokonalá.  

Posúvanie fyzických a psychických hraníc verejného

Depp si do svojho súkromia a do intimity svojej rodiny nikdy nenechal veľmi nakúkať. Deti držal mimo sociálnych sietí, mimo záujem verejnosti a to až do ich dospelosti. Jeho syn dodnes nemá sociálne siete a dcéra verejne vystupuje iba profesionálne (poznámka pre menej zbehlých čitateľov – deti má Depp s Vanesou Paradise, nie s Amber). To isté platilo donedávna aj o ich otcovi.

Súdny proces sa stal jeho prvým, a zároveň do dôsledkov otvoreným, aktom zverejnenia. Nechutným a zároveň fascinujúcim. Sprístupnil nám zápisky osobných lekárov, psychiatrov, nahrávky súkromných rozhovorov, fotky, videá, scény z partnerského života. Zúrivo trieskal dvierkami na svojej kuchynskej linke a labilne sa potácal smerom k fľaške. Inokedy apaticky konštatoval, že sa poreže. Že to nebolí. Snažil sa utiecť, uniknúť – nedôstojne. Poddával sa zákazu opustiť izbu a dookola opakoval, že potrebuje priestor. Dostával fyzické rany, znova a znova.

Jedna vec je pustiť celý svet do svojho intímneho priestoru, do svojej žitej kuchyne, obývačky, chaty. Ani to nie je samozrejmé, hoc paparazzi nás naučili otrlosti. Niečo iné je pustiť celý svet do svojej hlavy. Ukázať svoju slabosť, zraniteľnosť, hlúposť, uniesť tú hanbu a trápnosť svojich zlyhaní.

Bol to dejový zvrat, ktorý nakoniec našťastie vypálil v jeho prospech. Ale nemusel. Keď už je „po“, je ľahké vyhlásiť, že dôkazy hovorili jasne. Áno, bolo cítiť, že dôkazy skôr sedia do logiky príbehu Johnnyho Deppa, než jeho bývalej ženy Amber. Ale snažili sa obidve strany a v závere predviedli solídne príhovory. Ponúkli zmysluplne vyskladané príbehy.

Jeden bol o mladej a nadanej herečke – žene, ktorá sa stala obeťou zvrhlého, večne nafetovaného, upadajúceho lámača ženských sŕdc, blízkeho kamaráta Marilyna Mansona (t.j. stelesnenej špiny). V opojení sa neštítil pretiahnuť ju flaškou Whiskey, biť ju a znevažovať. Nakoniec to je to, čo muži robia. Lebo môžu. A navzájom si kryjú chrbty. Mizogýnny Hollywood.   

Druhý bol o rozporuplnom mužovi v zrelom veku, ktorý vo svojom živote nespočetne veľakrát padol a vstal, veľa toho posral, no neposral všetko. Dospel do štádia, v ktorom sa rozhodol čeliť tomu, čo to prinieslo. Konečne neutiecť. Zobrať čo je jeho, no nezobrať čo jeho nie je. Fyzické násilie na žene a sexuálne násilie mu proste nepatrí.  

Nie len defamation, strata renomé a pracovných príležitostí

Johnny Depp začal tento súdny spor, pretože chcel dokázať, že stratil povesť a príležitosti v dôsledku vedomého a cieleného klamstva, ktoré o ňom jeho bývalá žena rozšírila. V jej mediálnom podaní bol „wife beater“. Amber Heard na oplátku žalovala jeho, za to isté, resp. žalovala jeho právnika, ktorý o nej na svojom Twitteri napísal, že šíri hoaxy a klame. (Depp sa o nej mediálne nevyjadroval, jeho osobne žalovať nemohla).   

Nakoniec bol tento spor skôr „re-famation“ než „de-famation trial“. Z procesu sa stala reality show, ktorá obidvoch aktérov zviditeľnila a priniesla im mediálnu pozornosť. V mojom okolí ľudia o Amber Heard predtým nikdy nepočuli. Deppa poznal hádam každý, no nie všetky jeho najtemnejšie kúty a strápnenia. Nie v takej hĺbke a blízkosti. Dnes mu dokážeme porozumieť a cítiť s ním.

Nešlo len o chladné kalkulovanie straty a zisku. Obsah výpovedí a predmet sporu bol drastickou sondou do partnerského vzťahu, vo všetkých jeho odtieňoch. Vytvoril príležitosť ísť do seba a pátrať. Súcitiť aj súdiť. Nechať príbehy oboch strán pôsobiť a hľadať v sebe odozvu, veriť a pochybovať.

Nikto z nás v ich kuchyni nebol a nevidel tie scény, všetky ich detaily. Naše poznanie, napriek enormnej snahe právnikov, napriek dôkazom a výpovediam svedkov, zostalo limitované. Skutočná skúsenosť zostala nepoznateľná. Nezávidela som to ľuďom v porote – tým, ktorí mali rozhodnúť. Rozhodovali o dôstojnosti a vedeli o tom. O peniaze nešlo. Nakoniec sudkyňa porotu pri čítaní rozsudku poslala späť do zákulisia, pretože zabudli vyplniť kolónky o finančnom odškodnení.

Zvykám si na to, že sa rozhodujeme na základe dostupného a nedokonalého poznania. Vie to byť nepohodlné. Radšej by sme sa nerozhodovali. Radšej by sme videli len „toxický pár, ktorý si navzájom nič nedlží.“ No k sporu Depp vs. Heard sa nejako postaviť určite dá. Porota ukázala, že sa to dá veľmi jednoznačne. Prekvapila ma ich istota, ale páčila sa mi. Ja som bola pri odhade výsledku opatrná a pokorná, no byť v pokore neznamená byť bez postoja. Napriek možnosti, že sa zmýlim. Uvedomujem si to a som #justiceforJohhny.

Nebojíme sa zahorieť.

Čoskoro to bude desať rokov, čo sme sa rozhodli slobodne pracovať. Dovtedy sme časť osobnej slobody predávali za istotu výplaty. V čase tohto rozhodnutia sa nám zároveň narodil syn. Bývali sme v podnájme, vo vzduchu bolo cítiť pozostatky ekonomickej krízy. Naše rozhodnutie nevyzeralo rozumne.  

Nemali sme ani dychberúci biznisplán. Mali sme za sebou skúsenosti z reklamiek, výskumiek a pridružených oblastí. Obaja sme vyštudovali sociológiu a za roky v zamestnaniach sme sa vyprofilovali ako stratégovia. Pekne povedané, boli sme vysoko špecializovaní. Nepekne povedané, ocitli sme sa v samotnom centre tzv. bullshit jobs (ak ešte nepoznáte, veľmi odporúčame knihu antropológa a anarchistu Davida Graebera).

Práca, ktorú sme v našich zamestnaniach robili bola často v lepšom prípade zbytočná, v horšom škodlivá. A to napriek tomu (alebo práve preto), že sme robili pre známe mená a značky. V tomto bode nášho príbehu by sa zišla úplne iná pointa, dejový zvrat. Bolo by krásne jednoduché napísať: a tak sme začali piecť chlieb, lebo ten je hmatateľný a nasýti. Nestalo sa.  

Dodnes predávame najmä intelekt a jeho estetické stvárnenia. A snažíme sa zaceliť to prázdno, ktoré vzniklo v rozpore medzi naším bytostným punkovým a vysoko vnímavým ja a plochým trhovým segmentom zvaným marketing a reklama. Hovoríme tomu meaning-making, tvorba významu.

Neprezliekame marketing do krajších šiat. Dalo by sa povedať, že skôr kričíme to povestné „kráľ je nahý!“ no v tej nahote vidíme aj realizáciu. Ohraničenú len schopnosťou predstavivosti. Staviame si vlastný segment, pretože sme do žiadneho iného nezapadli. A sme v ňom slobodní, pretože anything goes (ak ešte nepoznáte, odporúčame filozofa vedy P.K. Feyerabenda).   

Veciam, udalostiam, ľuďom, rozhodnutiam dávame význam, zmysel a sami ho vždy nanovo hľadáme. A hľadáme sa aj v konkrétnych vyjadreniach, cez fotografiu, text, obraz, video, udalosť, akýkoľvek iný významový totem. V tej rôznosti sa nenudíme, zostávame zaujatí. Nie je toho veľa na čom lpieme, preto toho moc nemôžme stratiť. Nestrácame sami seba, naopak, nachádzame v sebe stále nové rozmery. 

Nemáme za sebou raketový úspech. Nedá sa povedať ani to, že vďaka trpezlivej práci sa nám darí časom viac. Je dosť dobre možné, že sa na nás kategória úspechu v jeho štandardizovanej podobe vôbec nevzťahuje. Ako zisťujeme, čokoľvek v štandardizovanej podobe sa na nás nevzťahuje. V tom sme sa našli. A potvrdzuje to aj cesta nášho dokonale neškatuľkového syna.  

Hovoríme si Ideology a ideológia pre nás nie je zlo, ale významový konštrukt, dej alebo príbeh. Ľudia si odpradávna zvýznamňujú svet okolo seba, žijú ním. Žijeme ním rovnako. Žijeme príbehmi, sme plní rozporov a protichodností. Nemá to veľa spoločného s rozumným rozhodnutím, to však neznamená, že to je nesprávne. Progres pre nás nie je konečné oslobodenie sa od príbehov, je to skôr vedomie príbehu a jeho hraníc.        

Je nám blízky obraz legendárneho Fénixa. Ohnivého vtáka, ktorý sa vždy nanovo stvárni z vlastného popola. Nebojíme sa zahorieť. Rozložení na tie najmenšie nedeliteľné časti, na popol, sme boli už toľkokrát, že v tom nachádzame silu. Čo je nedeliteľné sa nedá rozložiť, to je istota. Chceli by sme presne takto ísť aj ďalej. Nachádzať gravitačné momenty, príležitosti pre koncentrovaný význam, pre zážitok a vyhrať sa s ním vo všetkých (ne)mysliteľných formách. Na iný biznis plán sme v našom prípade zatiaľ neprišli.          

Kultúrna inovácia: senzoricky priateľské podujatie

Mali sme možnosť spolupodieľať sa na príprave senzoricky priateľského podujatia a toto nás naviac baví! Prinášať zmeny, ktoré menia zažitú kultúru a otvárajú nové možnosti pre ľudí. Na podujatie vydavateľstva Absynt v Novej Cvernovke tak mohli prísť a prišli ľudia, ktorí na vychutnanie zážitku potrebujú zmyslovo bezpečnejšie prostredie. Na tomto linku nájdete grafické podklady a inštrukcie pre symbol „sf“ sensoric-friendly. Doteraz neexistoval, tak sme ho nakreslili. Ponúkame ho komukoľvek na použitie pri organizovaní takéhoto podujatia. Veríme, že sa táto naša „ligatúra“ sa stane znakom, ktorý povedie ľudí s citlivejšími senzorickými potrebami a usmerní ich pri výbere zážitku.

Takto sme predstavili senzoricky priateľské podujatie:

„Čoraz viac podujatí sa prispôsobuje potrebám ľudí, ktorí ich chcú vnímať bez rušivých javov: hlasných a náhlych zvukov, ruchov na pozadí, svetelných zábleskov, pachov alebo iných zmyslových prekvapení. Tieto stimuly môžu byť nepohodlím či dokonca úzkostnou bolesťou. Brať ohľad na zmyslovú citlivosť je dôležité pre všetkých, nie len pre autistických ľudí. Pomôžte nám vytvoriť senzoricky priateľské podujatie!

1. Doprajme si dostatok osobného priestoru, nech sa každý môže slobodne nadýchnuť.

2. Počas podujatia nefoťme s bleskom.

3. Namiesto potlesku prejavme nadšenie a vďaku voľným mávaním rúk: jazz hands.

4. Umožnime prechod do bezpečného kútika pre tých, ktorí zažívajú preťaženie.

5. Spýtajme sa, akú formu pozdravu preferuje druhý človek – potrasenie ruky, dotknutie lakťom, mierny úklon alebo kývanie rukou.

Niečo môže byť prekvapivé a nové. Niečo môže vyvolať pocit trápnosti a neistoty. No berme to ako výzvu: prežívať príjemné chvíle sa dá tisíc spôsobmi! Pri jazz hands si navyše vyskúšame, aký pocit v nás vyvolá stimming* rukami, ktorý autistickí ľudia tak obľubujú!

* Stimming je opakovanie pohybov, zvukov alebo slov. Všetci stimmujeme. Kedy ste naposledy šťukali perom, klepkali nohou, hmm? U autistických a senzoricky citlivých ľudí je stimming viditeľný častejšie. Môže byť ochrannou reakciou, vypúšťaním napätia, ale aj potešením a radosťou. Na verejnosti sme nútení stimming potláčať, čo nám uberá duševné zdravie. A pritom sa stačí uvoľniť!“

Je na svete prvá Škola bez návodu.

Koncept #beznávodu, ktorý dal vzniknúť najprv Podcastu o deťoch bez návodu, neskôr portálu beznavodu.sk – naživo s ľuďmi s Aspergerovým syndrómom a autizmom sa rozrástol o školu. Je to základná škola, podporujúca inklúziu, sídli v malej obci Veľké Zlievce a poskytuje podporu aj doma vzdelávaným deťom.

So Slávkou Makovníkovou, spoluzakladateľkou Školy bez návodu, sa v tomto rozhovore rozprávala Kristína a preberali spolu inkluzívne vzdelávanie v praxi, podporu rôznosti, prácu s autistickými deťmi, domáce vzdelávanie, profesiu učiteľa, ale aj vyhorenie a opätovné nachádzanie životnej sily. Keďže Slávka sa okrem sprevádzania detí venuje aj vlastnej terapeutickej praxi, tém bolo dosť. Čítajte ďalej, stojí to za to!

Pre Novú Cvernovku, umeleckú komunitu a kultúrne centrum, sme pripravili Manifest.

S tímom Nadácie Cvernovka a členmi umeleckej komunity Novej Cvernovky, sme na troch workshopoch vytvorili ich spoločný Manifest. Bolo to napínavé, lebo zladiť tak diferencovanú skupinu plnú rôznorodých záujmov a povolaní, sa javilo nemožné. Nakoniec as to podarilo. A manifest nie je len zoznam hodnôt, ktorých význam ohne čas a príležitosti. Zachytáva ich príbeh. Príbeh toho čo sú a toho, čím sa stávajú, keď každý deň robia čo robia. Veľmi Cvernovke držíme palce.

V tomto sme sa našli aj my: „Byť spoločne niekým nás obmedzuje rovnako, ako predstava, že veci sú dané. Stále sa meníme, stvárňujeme to, čo môže byť a inšpirujeme k zmene. Nová Cvernovka je experimentálny priestor kultúry každodennosti i každodennej kultúry. Píšeme napĺňajúci a udržateľný príbeh spoločnosti 21. storočia.“

#beznávodu – naživo s ľuďmi s Aspergerovým syndrómom a autizmom je na svete!

S radosťou a hrdosťou Vám chceme ukázať našu najnovšiu spoluprácu – portál a magazín #beznávodu – naživo s ľuďmi s Aspergerovým syndrómom a autizmom.

#beznávodu inšpiruje k vzájomnému spoznávaniu a tvorí bezpečné miesto zdieľania skúseností ľudí s Aspergerovým syndrómom a autizmom. Prinášame ľudskosť, radosť, tvorivosť a hrdosť do sveta, ktorý je zaťažený zdôrazňovaním poruchovosti a dysfunkčnosti.

Identitou nadväzujeme na úspešnú sériu podcastov Deti bez návodu – rozprávanie nie len o špeciálnych deťoch s Aspergerovým syndrómom a autizmom, posúvame sa ďalej smerom k širšej skúsenosti, nie len detskej. #beznávodu vyrušuje, môže byť nepochopiteľné, nejasné a neortodoxné, je emočne a interpretačne bohaté a nejednoznačné. Rozhodne nie je prvoplánovo páčivé, veď taká je inakosť. Krásne ilustrácie veľkoryso poskytla Petra Lukovicsová.

Nie náhodou tento portál zverejňujeme 18. júna, teda na deň autistickej hrdosti. #beznávodu si dáva za cieľ ponúkať hrdosť, radosť a objavovanie práve v témach Aspergerovho syndrómu, autizmu, a v každej diverzite. Vznikol v spolupráci s Vierou Hincovou, A Centrum o.z. a bude stabilne ponúkať obsah z prvej ruky – teda od ľudí na spektre autizmu.

Ďakujeme za tieto príležitosti, dávajú nám zmysel,

Kristína a Jan

Nikto sa za vás nerozhodne, chvalabohu!

Krásne nápady dokážu skončiť v nerozhodnosti, alebo v nijakosti. Len aby to nevadilo tomu, alebo tomu, len aby neboli tamtaké a onaké. Niečo ten pôvodný elán a drajv zneistí a už to ide. Napríklad názory v prieskume, alebo vkus nadriadého, či len pomyslenie na to, že niekto iný náš nápad bude schvaľovať, hodnotiť. Strach. A vízia je preč. Riedi sa a chradne.

Rozhodovanie môže byť ťažké. My neurodivergenti (pozn. ľudia na autistickom spektre) by sme vedeli rozprávať, keďže sa často potýkame s tzv. rozhodovacou paralýzou. Tá sa u nás väčšinou týka drobností, ktoré treba rozhodnúť rýchlo. Čo nám pomáha? Prečítajte si, možno vás inšpirujeme:

Čas a dôkladná analytika – zistím ako veci sú do takej hĺbky, ako je možné.

Vedomie, že sa rozhodujem vždy s limitovaným množstvom dát, nech sa snažím ako chcem, už zajtra môže byť všetko inak. Rozhodnutie vzniká vždy v bode v čase a všetko ostatné je už adaptácia. Z toho vyplýva ďalšia vec:

Netreba sa nechať hneď spochybniť! Aj keď mi zrazu prichádzajú zmätočné signály (vždy v nich môže byť napríklad závisť, neporozumenie, nezáujem alebo čokoľvek iné).

Rozhodnem sa a zároveň si určiť termín, kedy sa o tom istom môžem rozhodovať znova, dám tomu čas – schválim nápad, dám mu 6 -12 mesiacov, budem to sledovať, určím si spôsob monitoringu.

Nájdem si ľudí, ktorým verím a skúsim sa v niečom spoľahnúť. Nebudú dokonalí a urobia chyby, ale čím viac im dám dôvery, tým lepšie im to pôjde.

Na záver to najdôležitejšie – vajce bolo skôr ako sliepka – vízia je vždy viac ako jej schválenie zástupcami priemernosti. Každá vízia chce čas a tvrdú hlavu. Realita sa stáva, konštruuje sa a pokiaľ nezačnete konštruovať tú svoju, budete len ďalšia sliepka v kuríne.

Tak do toho, rozhodujte sa tu a teraz a tvorte realitu, ktorá má náboj! Neexistuje žiadna metóda, ktorá by vám povedala, že vaše rozhodnutie bude správne. Chvalabohu. Prišli by sme o všetky tzv. nereálne vízie od počítačov, cez práva menšín, až po dobrých prezidentov, či prezidentky.

Pán Mozog

K reflexivite patrí aj veľká vnímavosť cez zmysly. Neustále hľadáme, čo unesieme a čo už nie, adaptujeme sa a skúšame rôzne pomôcky. Každý človek vie byť zmyslovo preťažený, každý má však trochu iný „prah bolesti“. Pre nášho syna sme po prvom veľkom jarnom výlete vyrobili takýto komix. Výlet bol po pokojnej interiérovej zime totálny vše-zmyslový útok. Tuším, že pán Mozog nás bude sprevádzať aj ďalšími situáciami.

Pdf s komixom na vytlačenie nájdete tu.

Ako bonus vznikla krásna obálka komixu. Je z dielne našej Ely. Ako inak, v hlavičke je Golden Moon – Otisova firma.

Konflikt neznamená koniec, ale začiatok

Význam je fascinujúca vec. Jeho binarita, teda vyhrotenosť pólov je možná iba v počiatočnej zhode na spoločnom širšie definovanom priestore. V ňom sa následne môžeme oduševnene nezhodovať do aleluja. Príklad: môj muž mi dnes ráno rozprával ako je možné na základe univerzálnej zhody na posvätnosti detskej nevinnosti zastávať konzervatívnu pozíciu ochrancu hodnôt, aj liberálnu pozíciu bojovníka za práva. Dáva to zmysel.

Margaréta a Petra nás pred časom oslovili, lebo sa im nechcelo školiť reklamnú agentúru v pochopení samoriadeného vzdelávania, resp. presviedčať niekoho o tom, že deťom je možné dôverovať ďaleko viac, ako je dnes bežné. Vnímali, že to s nami pôjde ľahšie, že sa s nimi pohybujeme na jednom poli.

Toto pole bolo východiskom našej spolupráce, v procese ktorej sa odohrávali aj binárne boje. Zatiaľ čo dievčatá v samoriadenom vzdelávaní videli návrat ku koreňom, my sme v ňom videli skôr inováciu a progres. V slobodnom vzdelávaní nachádzali bezpečný svet – krásny a veľkolepý, zatiaľ čo my sme videli užitočnú nedokonalosť a dobrodružné hľadanie. Všetko sa však odohrávalo na zdieľanom poli dôvery v deti a každý konflikt nás vďaka tomu posúval o krok ďalej k výsledku. Tak vznikla značka školy Sparkling Hill, ktorá deťom verí bez podmienok. Viac o nej nájdete na www.sparkling-hill.com.

Asi to s nami nebolo nakoniec ľahšie ako s reklamnou agentúrou, ale bolo to vedomejšie, jasnejšie, cieľavedomejšie a objavnejšie. Aspoň dúfam 🙂 Mám radosť z toho, že sme pomohli dievčatám naštartovať ich sen a držím im palce. Momentálne hľadajú priestor v Bratislave a jej okolí a myslím, že ešte stále aj deti a rodičov, tak ak máte MŠ a ZŠ dieťa, preštudujte si, čo ponúkajú!

Data obsessed autizmus

Nášho syna tieto dni fascinuje vyspelosť techniky súbežne s jej žalostným zlyhávaním. Pozerá dokumenty, číta múdre knihy, pochybuje, zisťuje, mení uhol pohľadu. Vedecké poznanie je omylné a veda si je toho vedomá, preto z podstaty stále bdelo hľadá a objavuje. Veda je otvorená a reflexívna, inak by to nebola veda a to na nej baví aj mňa.

Veda sa však ľahko dá otočiť, ľudia z nej vedia vyrobiť dogmu. Zrazu zabudnú na pokoru v poznávaní, zabudnú na otvorenosť, či reflexivitu a uveria vo všemocnosť nejakej metódy. Keď sa veda uzavrie, treba zostať reflexívny (aj za ňu). Znepokojuje ma trend behaviorálnych náprav správania detí, obávam sa toho, že sa stáva povinnou súčasťou výchovy detí s autizmom a zostávam veľmi bdelá pri slove terapia.

Všímam si ako nás v školskom prostredí, ale aj inde (napríklad u lekára) smerujú k tomu, aby sme nášho syna behaviorálne trénovali. Vraj nerobíme dosť a preto si nezaslúžime podporu, či pomoc. Je to nebezpečný trend a frustrujúci o to viac, že v mnohých krajinách tento „hype“ už postupne odznieva a veda o autizme sa otvára iným možnostiam.

V skratke je behaviorálna náprava tréningom želaného správania za odmenu, opakovaním sa správanie zakoreňuje a dieťa v danom kontexte prestáva byť „problémové“. Znie to jednoducho a pochopiteľne. Na behaviorálne náprave je lákavé, že má dobre merateľné výsledky a tie sú často rýchle. V nejakom čase a priestore sa to skutočne môže zísť.

Dieťa však vďaka tejto terapii nebude v dospelosti samostatnejšie, vedomejšie si svojich možností, nebude sa vedieť lepšie rozhodovať, ani šťastnejšie žiť. Presmerovanie správania nerieši príčinu tohto správania (strach, nezáujem, nezmyselnosť, nevôľa, preťaženosť, nesympatia, možností je veľa), presmerovanie správania potláča prirodzenú reakciu dieťaťa (so všetkým sa dá robiť vedome a postupne, hoc rýchle riešenia sú vždy sexi), a v neposlednom rade, presmerovanie správania môže byť traumatizujúce (ako avizujú mnohí autistickí ľudia, ktorí si tým prešli). Nechcem túto metódu apriori zhadzovať, chcem upozorniť na to, že sa z nej stáva modla a to napriek všetkým rizikám.

Som sociologička a výskum mi nie je cudzí. Viem zo skúsenosti, že vedecké nástroje vedia byť rovnako užitočné ako ubližujúce. Aj v histórií autizmu bolo veľa ambicióznych vedcov, ktorí bažili po senzácií, po odhalení zázračnej liečby a preto dokladovali všakovaké prístupy. Dizajnovanie metód, ktoré umožňujú rýchle dokazovanie však nie je vždy to isté, ako dizajnovanie metód, ktoré skutočne pomáhajú.

Mám rada skúsené mamy a autistických dospelých, sú pre mňa zdrojom poznania, reflexívneho a pokorného. Sledujem príbehy mám, ktoré sa po rokoch frustrujúcich náprav svojich detí otvorili inej ceste a ľutujú, že tak neurobili skôr. Ich deti rastú netabuľkovo, ale rastú. Cez svoje vášne a radosti, nadšenie zo spevu, či posadnutie puzzle. Zmysluplne prekonávajú nevyhnutné a z bezpečia objavujú všetko nové. Aj vďaka neutíchajúcej osvete týchto mám sa dnes v Spojených štátoch nepovažuje behaviorálna terapia za prerekvizitu inštitucionálnej pomoci. Dôkazy, ktoré ju posväcovali dnes nie sú tak nepriestrelné ako sa zdalo a „data based“ posadnutie v terapii autistických ľudí dostalo facku od jej vlastných adresátov.

Mám rada vedu, ale veda nie je iba posadnutie dátami. Dáta nás môžu ľahko odtrhnúť od skúsenosti v realite, najmä keď nám vedomie zatemní chuť zvíťaziť, ukázať sa, byť lepší, či dokonca jediný. Keď dáta ukazujú dokonalosť, realita nám dá facku. Chcela by som, aby sme sa z tejto facky poučili aj u nás, aby naše deti nemuseli prechádzať terapiami, ktoré vyhovujú niektorým dátovým analytikom, ale nevyhovujú deťom. Zmyslom výchovy a vzdelávania predsa nie je dokazovanie úspešnosti v čo najkratšom čase. Je to beh na dlhú trať a čo je ešte zaujímavejšie tých tratí je veľmi veľa.

#detibeznavodu #neurodiverzita