„Najlepší klienti sú tí, ktorí poznajú svoje značky, ktorí vedia za čím značky stoja a čo vyjadrujú, povedal mi raz jeden kreatívny riaditeľ. My tu ale hovoríme presný opak. Skutočne poznať svoju značku znamená poznať svoju komunitu. Je to niečo, čo máme pozorovať a rozvíjať zvnútra, nie tvoriť zvonka.“ To sú slová Andy Cohena, môjho dobrého priateľa, s ktorým sme dali dokopy manifest Anarchistického modelovania značky.
Read More
Mrzí ma, keď vidím padať komunity. No nezažil som situáciu, že by k tomu došlo kvôli strate zmyslu v komunite samotnej. Stáva sa to preto, že po úspechoch z dlhodobej, vydretej a „špinavej“ práce, ľudia prekročia hranice vízie a uveria v seba samých ako nezastupiteľných nositeľov. Z tvrdej práce sa stane poslanie v mene vysokých myšlienok. Z každodennej viery v značku, ktorá je o nich, sa stane bohorovná viera v čosi „nad“ nimi.
Značky strácajú kontakt s ľuďmi, na ktorých pleciach vyrástli, keď uveria v silu systému a organizácie, ktoré reprezentujú. V tej istej chvíli, keď sa systémové pravidlá, vtieravé slogany a páčivé obrazy povýšia nad ľudí, ktorí by mali mať schopnosť si ich zvnútorniť a žiť nimi.
Vtedy značky, namiesto toho, aby ďalej rozvíjali svoje komunity (spotrebiteľov, voličov, nositeľov myšlienok), diverzifikovali, prehlbovali svoju činnosť, oslavovali svoju divotvornosť, a každodenne robili to, kvôli čomu kedysi vznikli, nahrádzajú svoju prácu za misijnú činnosť. Z obyčajných, živých, každodenných ľudí robia prorokov, mýtických nositeľov desatora.
A potom padnú.
V skratke to je príbeh mnohých dobrých politických, komerčných, mimovládnych aj samoorganizovaných projektov. Nevedia si rady so svojimi interpretačnými komunitami, a začínajú sledovať machiavellistické predstavy, že menia svet a ovládajú masy. Prestávajú vyjadrovať radosť a stávajú sa mocnejšími, než ľudia, ktorí ich stvorili. Niekedy až v zmysle „sme dokonalí a naučíme vás vidieť, že naozaj sme.“
Nuž áno, kedysi to býval zmysel budovania značky. Vytvoriť víziu, misiu a tlmočiť predstavu značky – tej hodnotovej kotvy niekde v budúcnosti. Značka ako vzor, ku ktorému sa chceme dopracovať, a ktorý vyjadruje súcno cez emocionálne asociácie podľa Kotlera. To je však práve ten prísľub, ktorý už nie je možné naplniť: je to kreslenie obrazov, ktoré nie sme schopní uskutočniť.
Tú „špinavú“ a nikdy nekončiacu prácu s komunitami ľudí nenahradíš za systém, reklamné spoty a veľké naratívy. Dá sa len robiť, pracovať, odohrávať ten scenár. A teda prestať vnímať život komunít značky ako nejaký skanzen, ako safari park, kde zhromažďujeme tých, ktorých sme „ovládli“. Pretože v tejto chvíli sa už odohráva presný opak: to safari vzniklo na marketingovom oddelení, kde sa endemické druhy brand manažérov bezcieľne živia zhromažďovaním dát o výkonnostných parametroch značky. Značkou sme neovládli masy, ale len sami seba.
Konkrétne?
Trebárs tú bájoslovnú „čerstvosť potravín“ nedosiahne žiaden obchodný reťazec, ani v najvlhkejšom sne. Pretože citróny budú v predajných regáloch plesnivieť vždy a ľudia ich tam budú vždy aj nachádzať. Ergo má zmysel napriek tomu hovoriť o „čerstvých potravinách“? Kresliť obrazy dokonalého reťazca? Alebo radšej pátrať po pravdivejších, i keď menších slovách, pre užšie komunity ľudí? Po problémoch, ktoré sú naozaj na stole, a ktoré značkou aj dokážeme riešiť?
Zmysel brandingu sa dávno zmenil, len my to stále nie a nie pochopiť. Na stole je naliehavá požiadavka: reflektovať veľké spoločenské zmeny a neskrývať sa pred nimi za ideálnymi slovami a obrazmi o značke.
Že sa máme vrátiť späť a pestovať značku tou „špinavou“ etnografickou a komunitnou prácou s ľuďmi, je holý fakt. A hovorím to aj sám proti sebe – proti tomu, čo som kedysi považoval za svoju prácu vo svete „veľkého“ marketingu. Zdá sa mi, že je príliš veľa marketérov, a príliš málo surového, každodenného porozumenia, ktoré odkrývame – a ktoré by naozaj malo zmysel brandovať. O to cennejšie sú projekty, ktoré k veľkým úspechom a víziám pristupujú s pokorou a s citom k ľuďom, na ktorých pleciach stoja.
J.
Pod čiarou: v tej „špinavej“, terénnej práci je inak kopec radosti a pasie. Ľudia dokážu byť čarovní, ak im dáme trochu záujmu a dôvery, ak k nim nepristupujeme ako k ovládanej mase.
(Ilustračné foto: Unsplash)
Čítam článok zo Social Semiotics, 2017: G. Rossolatos o brand image a celú tú debatu v Pierceovej línii sémiotiky značky od indexu po ikonu. Nemám k nemu nejaký špeci vzťah, ale Rossolatos už roky prezentuje kvalitné systematické premýšľanie. (Ak vás naozaj zaujíma vedecká debata o brandingu, nie len hecovanie na Linked Ine, tak vás to určite lízlo. Tu: https://doi.org/10.1080/10350330.2017.1329973.) A pritom – trochu nesúvisle – premýšľam, ako boli značky integrálnou súčasťou spoločnosti pred ’89.
Nemyslím retailové značky, ktoré dookola nostalgizujú „poctivú socialistickú“ výrobu piva a/alebo familiárne mechanizmy správania typu „keď ju miluješ …“. Nemyslím ani rádoby-vtipné ponášky na ost blok a červené hviezdy v logách. Preskočme na chvíľu spomienky na divokú privatizáciu a všetky súvislosti „transformácie“ v 90. rokoch a po nich, a vráťme sa do dekád povojnovej výstavby miest.
Mám na mysli Doprastavákov, Metrostavákov, Hydrostavákov, Váhostavákov. Množstvá a množstvá ľudí, ktorých sociálna identita a poťažmo niekedy aj súnáležitosť v nejakej miere súvisela so značkou zamestnávateľa, t.j. s národným / štátnym podnikom. Susedské komunity v podnikových panelákoch a bytovkách. Herne a premietania v pivniciach a opustených práčovniach, predzáhradky, detské ihriská pri domoch a všelijaká „svojpomocná“ infraštruktúra.
Neobhajujem „socialistickú brigádu“ (ani neoslavujem urbánnych hipsterov, ktorí ju fashion-kolonizovali). Hovorím o tradícii komunitnej svojpomoci a samoorganizácie. Pretože dodnes stretávam pred domom bývalých „pozemákov“ (Pozemné stavby), ktorí mi hrdo vravia „toto postavili pozemáci, všetci sme sa poznali, a robili sme to najlepšie ako sa dalo, lebo sme to stavali pre seba.“ (Niekedy to, žiaľ, vyznieva inak a má to podobu nechutného hejtu, ktorá zakrýva pocit straty významu a viditeľnosti. A niekedy je to tiež prešpikované dávkami z populárnych politických naratívov.)
Konkrétne v týchto slovách je nostalgia aj spomienkový optimizmus, iste. Ale nestoja na vode. Nejaká poctivá debata nie je na krátky blog, no smerujem k inej pointe. Chcem povedať, že výživná ľavicová kritika kapitalizmu (v mnohom zaujímavá), by apriori nemala smerovať k značke. Domnievam sa totiž, že značky (znaky) boli, sú a budú, z povahy reprezentácie a kolektívneho vedomia, ktoré vyjadruje komunitnú identitu – pokiaľ teda o komunite neuvažujeme iba plytko, ako o súčte jej členov.
Poukazovať na pokrytectvo značiek v CSR, na alibistické CRM, na bezcieľne hromadenie zisku, alebo na neochotu zašpiniť si ruky poctivou etnografiou, a stále to len prekrývať novými a novými sloganmi a spotmi, značku samotnú nevylučuje. Špeciálne tú komunitnú, miestnu, participatívnu, grass-rootovú atď.
Ani neviem, možno je to už dávno všetkým jasné a opakujem niečo, čo už bolo tisíckrát povedané. No značka rástla na rovnakých princípoch pred 50-timi rokmi ako rastie dnes. Minimálne v tom zmysle, že je to spoločenský výtvor, a vyjadruje teda v prvom rade niečo spoločenské.
J.
(Ilustračné foto: Drážďany 1980, Deutsches Bundesarchiv / Wikimedia, Ulrich Haessler)