Banner image
Categories

Kultúrna evolúcia, myseľ a mem

Veci nie sú skutočnými, ale skutočnými sa stávajú v našich očiach. Toto je poznanie, ktorá zásadne zmenilo sociálne vedy. Je totiž ľahko preukázateľné, že veľké dejinné udalosti sa neodohrávajú ako následnosť jedného a druhého faktu, ale ako následnosť obrazu a interpretácie, ktoré si s udalosťami spájame. Je to tak trochu otázka ľudskej pamäte a mysle, ale je to omnoho viac otázka povahy kultúry.

Americký filozof Daniel Dennet je človek, ktorý sa zaoberá kognitívnou vedou a filozofiou mysle. Hovorí, že ľudský mozog má neuveriteľnú schopnosť spájať čiastkové útržky reality a vytvárať z nich pocit konzistentnej reality. Problém totiž je, že aby sme stíhali registrovať celý svet okolo seba, museli by sme mať komplexný mozog tisícov tvorov. Nie našu vlastnú osamotenú bedničku, ktorá je zúfalo slabá a pomalá.

Zásadnú rolu v tom, ako vnímame svet, preto zohráva kultúrny kód – v teórii známeho evolučného biológa Richarda Dawkinsa – „mem“. Tento mem je jednotkou kultúrnej evolúcie, je základným stavebným kameňom reprodukcie kultúry podobne, ako je gén základným stavebným kameňom biologickej reprodukcie života. No oboje – gén aj mem – sú viac ako ich nositeľ. Mem je večný – správa sa sobecky a sleduje vlastný cieľ – reprodukovať sa bez ohľadu na svojich nositeľov, na ľudí. Takže kultúre je vlastne celkom jedno, kto a ako sa o nej vyjadruje, pretože už samotné vyjadrovanie ju replikuje – a to je pre kultúru to najpodstatnejšie.

Je to celkom depresívne. Mať pocit, že sme iba malé živočíchy, ktoré nevedome šíria ideológiu a kultúru mimo vlastného vedomia či vôle, je dosť frustrujúce. No túto teóriu potvrdzujú viaceré prístupy – a ani kultúrna sociológia jej nie je úplne vzdialená.

Mnohí teoretici sa pokúšali analyzovať spôsoby, ako sa významné udalosti pretransformovali do spoločného vedomia ľudí – ako si ľudia vytvorili jednotný obraz o tom, čo sa stalo, a aký to malo význam. V roku 2012 jeden z nich – Dominik Bartmański – popísal spôsob, ako sa pád železnej opony zakľúčoval do našej kultúry, na aký kód sa naviazal, a ako si ho dnes preto pamätáme.

Pre nás, ktorí sme boli na námestiach slovenských alebo českých miest v 89, je tá spomienka možno širšia. No pre podstatnú väčšinu ľudí za západe, sa spája najmä so slovami „železná opona“ a obrazom berlínskeho múru. Oboje sú ikonickou reprezentáciou viac či menej nežných revolúcií, ktoré vo východnom bloku naštartovali rozpad sovietskeho zväzu. No práve obraz pomaľovaných betónových panelov v Berlíne a ľudí, ktorí ich vlastnoručne rúcajú, vyjadruje rozpad socializmu v strednej Európe najviac.

Zatiaľ nevieme jednoznačne povedať prečo sa práve tento obraz stal dominantným vyjadrením pádu režimu. Určite je výraznejší, farebnejší a kontroverznejší než guľatý stôl Lecha Walesu alebo spievajúci pesničkári na pódiách veľkých námestí v Bratislave či Prahe. Výraznosť mu určite pridáva aj obrazová absurdita betónového plotu uprostred veľkomesta. A má nespornú výhodu v tom, že má veľkú estetickú hodnotu, pretože vyjadruje súboj človeka z mäsa a kostí so zabetónovaným monštrom, ktoré vyzerá nezdolateľne.

Ale – ako všetky kultúrne ikony, aj Berlínsky múr je reprezentáciou väčšieho príbehu – príbehu dobra a zla, príbehu posvätného a profánneho, príbehu slobody a represie – teda príbehu, ktorým sa naša kultúra reprodukuje bez ohľadu na nás – solitérnych jednotlivcov. Máme totiž onu čarovnú vlastnosť, ktorú popísal filozof Dennet, keď odkazoval na Dawkinsov sobecký mem – že nedokážeme vnímať realitu v jej celistvosti, iba si vytvárame akúsi predstavu o realite na základe útržkov, ktoré sme schopní reflektovať, vzájomne zdieľať a prispôsobovať. Kultúrny kód, ktorý prostredníctvom takýchto ikonických obrazov reprodukujeme, je však večný.