All posts by “Jan

Jeden človek + jedno svetlo, 2. časť: lineárna diagonála a význam

Pokračujem v uvažovaní, ktoré som naznačil v predošlom blogu. Lineárne svetlo: úzky pás výrazného svetla, ktoré sa nezvykne používať v portrétnej fotografii ako hlavné či nebodaj jediné. Tak tu je jeho použitie v diagonále, šikmo z rohu do rohu, len pozor: nie je roh ako roh, uhol ako uhol. Na natočení a umiestnení svetla veľmi záleží, pretože každá poloha hovorí niečo trochu iné, každá umocňuje iný význam. A o ten ide pri každej fotke v prvom rade.

Nepoznám žiadne „pravidlo“, ktoré by hovorilo pod akým uhlom by sa malo svietiť lineárnym svetlom. Vyskúšal som všelijaké. Viac zvislé (v 75° / 105° uhle, resp. smerom k 11 na hodinkách) kopíruje vonkajšiu líniu a schováva nos do tieňa (01). Celkom prísne kreslí kontúru tváre. Nezvyčajný uhol, až sa chce povedať fakticky dokumentárny, či dokonca, uff, „racionálny“. No oproti vertikálnemu, jasne zvislému svetlu, tu pôsobí trochu nerozhodne. Je to chyba? Nie, je to jedinečný význam, iba nie sme zvyknutí pozerať naňho a vciťovať sa. No nerozhodnosť na portrétnej fotke je príjemne absurdná a satirická, je krásne divná, pretože hovorí niečo, na čo sa nepozeráme radi: „neviem“. Nezdá sa, ale je to veľmi jasná, zmysluplná a dôležitá výpoveď. Kiež by ju ľudia hovorili častejšie namiesto vzájomného utvrdzovania sa v kravinách.

(A opäť sme pri tom: tisíc vecí, a medzi nimi predstava technologického pokroku, nám dávajú prísľub poznateľnosti. Akoby všetko bolo problém a najlepší spôsob, ako sa s problémom vysporiadať, je rýchlo nájsť riešenie – ideálne cez telefón. Že preto zákonite vymyslíme blbosť, je druhoradé. Ergo nie, tak otázka predsa nestojí. Ide o to, či vôbec riešime zmysluplné veci, či sú v dosahu rozumu jednotlivca a spoločnosti. Viem, že to boli, je to ťažšia cesta, ale je aj veľmi oslobodzujúca a obohacujúca.)

Väčší náklon (30° / 150°, resp. 10 na hodinkách) je prenikavejší, kreslí obidve oči, ktoré vyskakujú z línie medzi čelom a lícom (02). Je to skúmavý, pozorný portrét. Zvýrazňuje kontúry obočia, líca a sánky vzadu pri uchu. Akoby vystupoval z tmy a fascinovane zíral. Mierny náklon hlavy navyše hľadá prispôsobenie sa svetlu, chce pochopiť skúmané a vyrovnať sa s ním. Takže: chceš obsesiu? Máš ju mať!

Pri vodorovnejšom uhle však strácam ústa. Dobre, tú cenu rád zaplatím, ak je výpoveď z fotky naozaj skúmavá či možno až nutkavo, posadnuto vedecká – ako sledovať experiment in medias res.

Pokiaľ ale ukazujem mnohosť povahy (nie rozporuplnosť ako pri vertikálne rozdelenej tvári), so svetlou aj temnou stranou zároveň, potom potrebujem ukázať ústa. A potrebujem vôbec uvidieť celý kontext portrétu: skúmať tvár, oči, ústa, vlasy, obočie, líca, bradu a čelo detailnejšie. Potrebujem rozoznať línie, s ktorými svetlo môže pracovať. Tu sú to vlasy, ktoré tvoria hranicu medzi svetlom a tieňom a výrazne rozdeľujú čelo na svetlú a tmavú časť. Preto má zmysel, aby sa línii vlasov prispôsobil aj smer svetla, +/- rovnobežne. Ten uhol je cca 45°, ale nejde o číslo, o pravidlo. Je to o línii, ktorá vystihuje tvár a jej význam. Ohraničuje príbeh akýmsi, a nemám to slovo veľmi v láske, „prirodzeným“ spôsobom.

Ani hranica svetla na vlasoch však nemusí byť apriórna; vlasy samy sú len jedna časť kompozície. Lineárne svetlo ich dokáže nakresliť jednoznačne, ale vie ich aj rozostriť. Môže ísť nižšie a pridať trochu tieňa pod ofinu (03), aby sa zvýraznila plocha tváre s nosom uprostred. Získavam viac ľavého oka. A mám z toho viac nejednoznačnosti – čo je inak povedaná otvorenosť alebo hľadanie. Svetlo však môže ísť aj ponad líniu ofiny (04), zvýrazní ju ako hranicu svetla. Omnoho viac do popredia vystúpi čelo (a myseľ). Zároveň sa stmaví a sprísni obočie, priamo nad zreničkami je tma. Už to nie je nejednoznačné, naopak. Kreslí (a násobí) sa tu presvedčenie a odhodlanie.

Je teda zrejmé, či chceš povedať, že hľadáš, alebo si už (dávno) našla/našiel. Prinášaš otázky alebo proroctvá a spasenie? Úplne malý posun svietenia a tak veľký rozdiel významu! Od širokého, otvoreného, k uprenému, presvedčivému, až nástojčivému výrazu – a to len vďaka párcentimetrovému posunu. (Nie svetlo sa nevzdialilo, naozaj je iba nižšie.) A tak dokážem vidieť ten rozdiel celkom zreteľne: prostredníctvom (03) zaznie možno slušný pozdrav a otvorená otázka. Ale pri (04) sa človek dlho neodhodláva, aby divákovi povedal aj tri-štyri dobre mierené „poklony“. Uprostred tváre vzniká výrazná a suverénna kresba.

Svetlo nevyhnutne nemusí maľovať celú tvár. Zvýraznený detail, čiastočne vystúpený tieň a svetlom takmer nedotknutá plocha spolu vytvárajú vrstvy významu, ktoré spolupracujú. Svietiť detail je výraznejšie, než svietiť plochu tváre – a umožňuje to kontrast. V prvom prípade začínam pod pravým okom, už za hranicou vlasov a ofiny (tie sú v tme), a diagonálne smerujem doľava hore (05). Svietim segment tváre a ten sa stáva focusovaným, zameraným na tému. Podobne ako pri chronicky opozeraných fotkách „spoza žalúzií“, cez ktoré presvitá denné svetlo do tmavej izby. Ale predsalen sústredenejšie – pretože sa tu nehráme na fashionable svetelný efekt, ale predstavujeme priamočiary portrét človeka.

Ak svetlo smeruje diagonálne dole a začína napr. na koreni nosa, uprostred medzi očami (06), potom nejde natoľko o nepremýšľanie ako skôr o snenie, daydreaming. Pohľad mimo objektív to skoro vždy naznačuje, no svietenie mimo čela ten pocit ešte umocňuje. (Ešte raz: máme relatívne ustálené čítanie kultúrnych obrazov s výrazným čelom, ktoré odkazujú na aktívnu myseľ, a obrazov bez nich, ktoré sú zasnené, nevedomé alebo introspektívne.) Menej viditeľnú, ale podstatnú rolu tu hrá zbytok svetla, ktoré kreslí vlasy pri krku a hranicu ruky, poťažmo postavy na čiernom tričku (vpravo dole).

S detailami sa dá ísť ešte ďalej. Krásne experimenálne je svietiť iba hranicu vlasov, zdôrazniť ju ako určujúcu črtu ľudskej tváre (07). Je v tom krása detailu – vyskakuje ucho, línia vlasov a oči, ktoré sa akoby snažili nájsť si so svetlom rovnobežku. Portrét to stále je napriek tomu, že sa takmer celý odohráva v tieni. Možno je preto stratený, možno neistý alebo skľúčený, ale možno tiež naznačuje, že len tu, kúsok za rohom, čaká nápad, ktorý všetky tie čiastky tváre neočakávane pozliepa do zmysluplného celku.

Celkom zreteľný význam sa skrýva v diagonálnom podsvetle (08). Je to skoro vrstvená maľba postavy v pozadí, ktorá naťahuje krk a bradou a ústami sa dostáva doprostred svetelného lúča. Odhaľuje nečakané a prekvapivé – tvár našla zlatú rybku, ktorá ponúka magic. Je to rýchle a prekvapivé. Nie je to myslenie a už vôbec nie je systematické. Je to kúzlo, ktoré čaká na svoju interpretáciu, na vedomé spracovanie toho, čo sa pri tom zázraku vlastne odohralo. A opäť tu veľmi podstatnú úlohu hrá, že väčšina postavy zostáva v tme či polotieni. Pozadie a popredie, background a foreground, stále dokola.

Last but not least – diagonálne lineárne svetlo v klasických polohách. Svietenie s hranicou medzi očami (čelo) a lícami (ústa, brada, dekolt) vytvára niekoľko stupňov svetelných vrstiev (09). Z polotmavého čela cez výraznejšie oči na hranici svetla, k jasným ústam, kontúre brady a dekoltu. Skoro ako focus na nerozlúštiteľný úsmev Mony Lisy, toto je veľmi vyrovnaný, pokojný a stále trochu tajomný portrét. Nie je to čaro nechceného, ale úmysel skryť vedomé a poodhaliť náznak komunikatívneho. Hovorí jasne a presvedčivo. Nikdy však nevymenuje všetky svoje dôvody. Až mocenská hra, ktorá testuje silu tvojho presvedčenia – máš naozaj tú istotu, ktorú deklaruješ, alebo mi prezentuješ nejaký svoj falošný sebaobraz?!

Najznámejšie svetlo z celej tejto diagonálnej série: Rembrandt a jeho trojuholník (ten pod okom na tmavej strane tváre). Nie je na ňom už skoro nič prekvapivé, veď je to opozerané. A predsa mu ten minimal lineárneho svetla dáva niečo zvláštne zaujímavé a ostré. Je totiž omnoho viac plochý než zvyčajne. Na rozdiel od kruhového svietenia ignoruje hĺbku hlavy, prehliada boky, ucho, vlasy. Je to ale malá daň za presvedčivo vytiahnutý výraz tváre, ktorý tak nabral na intenzite. Vďaka zretelnejším vrstvám svetla, polotieňa a tmy na teba udiera sebavedomie fotky. Veru nie, to nie je len človek, ktorý sa ti prihovára, je to vizuálny jazyk, ktorý na to dokáže použiť. Je to kultúra obrazu a fotky.

O fotke

Keď sa v 19. storočí objavila a rozšírila fotka, prišiel s ňou aj strach z konca maľby. Nebol to technický vynález ale zosobnenie obavy, že „realistická“ fotka zabije ťah štetca a energiu vloženú do vrstvenia farieb, kompozície, perspektívy a hry svetiel. Nestalo sa. Maľba prežila a fotka si hľadala svoju vlastnú cestu ako povedať zmysluplný príbeh. Rovnako ako osobný počítač – nádej aj postrach už od 70. rokov 20. storočia. Nezabil prácu alebo jej význam, nenahradil schopnosť či potrebu myslieť a už vôbec nie ľudskú imagináciu.

Nehovorím o očakávaniach a sklamaniach z technológie. Mnoho ľudí o tom písalo: technológia SA NEROVNÁ pokrok. Často so sebou nesie nezamýšľané dôsledky, ktoré skôr podrývajú predstavu ľudskosti než by ju umocňovali. A fotka nie je výnimkou. Akoby tá záplava obrazov z Instagramov a Facebookov hovorila celkom jednoducho „urobím čokoľvek“. Bez ohľadu na výpoveď, na schopnosť oka uvidieť kontext a interpretovať ho v hraniciach zmyslu. Dokážeme vymeniť skúsenosť a zážitok za množstvo nesúvislých dojmov? Nie. Iba dokážeme rozostriť pohľad a rozprestrieť záujem tak, že z neho ostane iba nepriehľadná hmla nezáujmu.

Po cca dvojročnej prestávke som sa k fotke vrátil a sám sebe dávam challenge: premýšľať o fotke, hrať sa s ňou, a čo najpozornejšie sledovať premeny významu, ktoré umocňujú tie zaklínadlá „hĺbka ostrosti“, „expozícia“, „uzávierka“, „svetlo“ a „tieň“. Nebudú tu elaboráty o postštrukturalizme ani kultúrnej sociológii. Má to byť experimentovanie s imagináciou. Hra, ktorá umožní vidieť, čo oko príliš často prehliada, na čo sa vlastne odmala učíme nesústrediť.

Zaujíma ma význam, to nie je žiadna novinka. Okrem jeho chápania ho aj tvorím. A to je práve ten problém: ďaleko menej než jej technické spracovanie ma zaujíma zmysel stvárnený fotkou. Pretože je veľmi premenlivým a situačným jazykom. Fotka je omnoho viac kontextuálna a historizujúca než napísaný či vyslovený znak alebo poznanie, ako o nich uvažujeme bežne. Nie je viac „dokumentárna“ než maľba, nie je viac „verná“ či „reprezentatívna“. Je to ďalší z radu jedinečných spôsobov interpretácie, vlastný systém pochopenia a zdieľania skúsenosti. Krásny fenomén.

Pozn.: o fotografii neviem nič viac, než som sa sám naučil a vyskúšal. Bolelo to. A stálo to za tie roky kopec času a peňazí. Fotku som neštudoval a nechcel by som ju študovať. Ani sociológia ani filozofia ju nikdy nemali v primárnom zornom poli. To ale nezmanená, že by som sa tam s ňou nestretol – naopak, mnoho vecí, ktoré som o spoločenskej reflexii fotky čítal, bolo (a dodnes ostáva) výborných.

Jeden človek + jedno svetlo: lineárne svetlo I.

Tak jo. Ten challenge sa volá jeden človek + jedno svetlo a jeho zmysel je očividný: hľadať význam v portréte, ktorý tvorí táto minimalistická kombinácia. Začnem lineárnym svetlom, hodne ma posledné dni nadchýna.

Je to celkom neštandardné svetlo, pri portrétoch sa nevyužíva často, skôr výnimočne. Vytvára súvislý, úzky lúč, ktorý umožňuje vytiahnuť do popredia detaily – zvýrazniť alebo potlačiť črty, zúžiť alebo rozšíriť vnímanie obrazu. A teda rozšíriť či zúžiť tvár, postavu alebo jej časť. Ani fotografi si niekedy neuvedomujú, koľko možností lineárne svetlo má, a o koľko sa teda pripravujú, ak ho nevyužívajú. Nie, nie je to technické svetlo a vôbec nemusí byť iba doplnkom v komplikovanejšom sete. Dá sa veľmi dobre použiť ako jediné, kľúčové svetlo. Za hodinku spomínania a premýšľania som prišiel na 34 základných spôsobov ako ho využiť pri čelných portrétoch (subjekt je rovno pred objektívom a pozerá sa priamo, bez výraznejšieho podhľadu či nadhľadu, teda cca v rovine očí). Neukážem všetky pozície, iba niekoľko zaujímavých, ktoré dávajú hlbšiu výpoveď, umocňujú význam.

Použiť lineárne svetlo centrálne, je prvé, intuitívne rozhodnutie. A vôbec nie zlé! Vertikálne (01) hovorí o sústredení a hĺbaní. Zužuje pohľad na to podstatné, vnára sa smerom dopredu – do lúča svetla, ktoré tak umožňuje tvári vystúpiť z tieňa. Horizontálne (02), naležato, je to podobné – no tu namiesto pocitu vnútorného vhľadu, introspekcie, vyznieva skôr ako pozeranie sa cez priezor alebo ponad bariéru. Nahliadanie do skrytého či nepoznaného. Nie je to hĺbavý, ale skôr skúmavý pohľad. Niekedy dokonca povýšený či arogantný, pretože je osvietený: vie viac, než ten v tme.

Posúvanie horizontálneho a vertikálneho svetla mimo stredu tváre. Vytiahnuť ho vyššie, na čelo (03), je ako ponárať sa do tmy – zanikať a odchádzať. Ako topiť sa a zachytávať pritom posledné lúče vzduchu. Posunúť ho vertikálne na jednu zo strán tváre (04) je typickejšie portrétne svietenie. No s vertikálnym svetlom tu vzniká jasnejšia čiara, hranica medzi svetlom a tieňom, ktorá vytvára rozpoltenú tvár. Parádny kontrast, pokiaľ sa význam odohráva v protipóloch polarizovaného dobra a zla, dvoch strán jednej mince. Je to radikálnejšie a pútavejšie než kruhové svetlo či osem- alebo viac- uholníkový softbox. (A vraj toto nie je dostatočne nasvietený portrét?! Ts.)

Ešte k tomu horizontálnemu svetlu: posuniem ho nižšie – na ústa (05) a na bradu (06). Je evidentné, že vytvára presne to, čo svetlo má robiť – opticky zvýrazňovať. Vlastne si iba ťažko predstaviť lepší spôsob, ako rozšíriť úsmev alebo výraznejšie vykresliť kontúru brady. Mimochodom, ten pocit suverenity na fotkách ľudí s výraznou kresbou brady je taký kultúrny vzorec, že až. A to nehovoriac o očiach, ktoré – ak sú pekne otvorené – v tieni dokážu zasvietiť aj bez retuše. Nie sú to typické portréty a mnoho ľudí by ich vnímalo ako chyby. Ale to neznamená, že neskrývajú význam. Naopak, je ho tam viac, než na svietení celej tváre.

A dá sa to aj veľmi minimalisticky. Temný portrét skoro zákonite vzniká v kontraste medzi pár svetlými prvkami a veľkou tmavou plochou. V tomto prípade som sa vrátil k vertikálnemu svetlu, ktoré začína uprostred nosa a ohraničujú ho skoro presne zreničky očí (07). Je to osamelé a možno pre niekoho zmierene smutné. Ale nie je to stratené ani utopené v záplave nepozornosti – to svetlo je na tvári krásne výrazné a hovorí niečo veľmi presvedčivé. Pretože sme naučení vnímať plochu čela ako reprezentáciu rozumu. A to isté platí, ak ho posunieme mimo stred tváre (08). Vtedy ešte viac naberá na dôraze, dokáže zaútočiť a prešpikovať divákovo bľabotanie o životných hodnotách. Suverénne. Oko je bránou a zbraňou mysliaceho vedomia.

Okrem desiatok ďalších vecí dokáže lineárne svetlo veľmi presne nasvietiť bočné a zadné kontúry. Z tých, ktoré som pri tomto fotení skúšal, tu je jedna veľmi bežná poloha s bočným alebo horno-bočným umiestnením (09), ktorá vykreslí kontúry vlasov, líca, oka a nosa tak, aby nepresvietila aj tmavú, odvrátenú stranu tváre. Hej, zvykne sa hovoriť, že je to dráma (špeciálne pri bočnom svietení profilu tváre, nie čelne), no trošíčku sa nám preflákla, že jo. Možno za pokus stojí aj radikálnejšia verzia svietenia viac zo zadu s cieľom chytiť špičku nosa (10). Ak sa to podarí, a oči nezostanú úplne neviditeľné (veľmi mi to nevyšlo, ale princíp je zrozumiteľný), potom je tej drámy o kus viac. Celkom silný spôsob ako predstaviť upíra alebo vraha – záhradníka.

Lineárne svetlo je fakt bohovská vec – dajú sa s nim robiť divotvorné fotky. Nebudem to ďalej rozoberať, iba sa vrátim k tomu, čo som napísal už skôr – dá sa zaujímavo využiť aj ako jediné, samonosné svetlo portrétu. A tým to samozrejme neskončí. Skúsim v ďalšom blogu ukázať pár diagonálnych svietení čelných portrétov a potom prídu na rad iné polohy hlavy.

Namiesto záveru tejto dnešnej hry: nič z tohto nemá zmysel, pokiaľ ide len o „technické svietenie“. Technika (ani ako technológia, ani ako algorytmus remesla) sama žiaden zmysel nemá. Zmysel má len ten človek, ktorý mi stojí pred objektívom. Pretože ho dokáže prežívať, pretože ho môže myslieť. A ja sa, čoby fotograf, môžem vložiť do jeho interpretácie sveta a umocniť ju jazykom fotky.

Kultúrne-sociologický pohľad na značku v sérií vysvetľujúci videí od Popařa.

Nech sa páči, vytvorili sme si pre radosť a dobrý pocit sériu videí o kultúrne-sociologickom pohľade na značku, znak, označenie. Možno nakoniec nebude len pre nás, ale pre iných ľudí, ktorí nevidia v značke len manipuláciu, ale značku vnímajú širšie, ako interpretáciu sveta. Toto nás baví, toto nás živí, toto skúmame a objavujeme, aj v dielach klasikov. Napríklad u takého Durkheima, ale aj v tom najaktuálnejšom poznaní kultúrnej sociológie.

Videá predstavujú kultúrne-sociologický pohľad na značku, znak a označenie, a ich miesto v procese tvorby významu, alebo ešte krajšie performativitu znaku. Znie to akademicky a odborne, no podľa nás to patrí do bežnej praxe a bežného života. Nekončíme, pokračujeme a budeme prinášať ďalšie praktické ukážky toho, že toto poznanie má hmatateľný dosah.

Prvé video je v angličtine, ostatné sú v slovenčine s titulkami, je ich päť a tvoria základ pre ďalšie pohrávanie sa s témou značky sociologickou optikou.

Estetika Ideology

Každá práca má svoje estetizované formy, aj tá naša. Každý slide, každá scéna, každý aktér, každá stratégia a dráma značky má svoju estetiku – svoj dizajn, logo, typografiu, zalomenie textu, farby, tvary, kompozíciu. Berieme si to všetko, lebo nás to baví.

Hľadali sme zážitok z Európy, spolu so Zastúpením EK na Slovensku.

Pozvoľna prepíname na zimný pokojný režim, čo znamená pracovať menej. Ak vôbec pracovať, tak na našich projektoch, iba pre radosť. Veríme, že sa to podarí aspoň mesiac, ak nie dva. Obaja sme spokojní s tým, že nepracujeme lineárne. Máme svoje vlny produktivity a počúvame ich.

Tento rok nás toho veľa bavilo, aj keď tempo sme mali voľnejšie. Je taká doba, bolo treba ešte viac spomaliť a vnímať svoje potreby. Naozaj výživné boli napríklad stretnutia s tímom ľudí zo Zastúpenia EK na Slovensku. Spoločne sme hľadali zážitok z Európy. Významovo zanedbaná Európa si zaslúžila našu pozornosť – to znie trochu namyslene, ale máme na to, tak to nebudeme maskovať. Na workshopoch sme sa posunuli od komunikácie informácií o inštitúciách Európy, k sprostredkovaniu zážitku, ktorý je ľudský a dokáže zaujať, vyvolať pocit spolupatričnosti. Európa nie je len múdrym starcom, ale aj bežným človekom, ktorý vie oceniť bezpečnosť a pohodlie v každodennosti, vie si napríklad vychutnať dobré jedlo, posedenie s priateľmi a nebráni sa ani otváraniu ťažkých tém, pretože aj tie spoluvytvárali náš európsky príbeh.

Pozdravujeme vás! Kristína a Jan

O marketingu a vede, ktorá nekričí „heureka“

[927 slov, 232 sekúnd]

Marketing je vždy prvý vo vyhláseniach „vieme ako na to, pretože vieme ako veci fungujú.“ Iste, vyplýva to z jeho histórie. Nezačínal ako pochybujúca reflexia podstaty ľudstva napriek tomu, že na scénu vstupoval v čase, keď sa formovali definície ľudskosti.

Read More

O politike, tvrdých dátach a marketingu

[1168 slov, 292 sekúnd]

Keď pred rokmi niekdajší Kiskov poradca Michalič odchádzal z úradu, povedal, že sa mu cnie za vecnými debatami, ktoré ľudia viedli na focusových skupinách v 90. rokoch. Politika sa od vtedy zmenila: politické argumenty vystriedali pocity, emócie a dojmy, vecnú debatu o podstate reforiem vystriedali populistické reči o holých zadkoch a istotách, a ducha rozumnej pomečiarovskej transformácie vystriedali usmievavé tváre a útoky na novinárov. A voliči to celé prestali zachytávať.

Read More

MANIFEST marketingu vedomého!

Je najvyšší čas, že by marketiéri so značkou a reklamou intuitívne i nezodpovedne pracovať prestali. Je najvyšší čas, aby vyprázdnené procesy oddelení svojich pracovných, marketingové schémy plytké rovnako tak i výrobu „nápadov“ pásovú odmietli. Marketingu treba oslobodiť sa od osprosťovania a využívania povrchných vzorcov rovnako, ako sa tu i tam no stále viac od nezmyselných značiek i reklamy aj ľudia, spotrebitelia oslobodzujú.

Read More