Ideology

Našli sme pre Anetu jej významový svet a jeho prvé stvárnenie je nový web primerie.sk

Aneta za nami prišla s celkom zásadným zadaním. Nielen že chcela zmeniť prácu, ale aj mesto, v ktorom ju bude robiť, miesto kde bude žiť. Nový začiatok.

Rozhodla sa, že v Bratislave vytvorí terapeutický priestor. Jej skúsenosti ju viedli cez svet autizmu, no neobmedzuje sa naň. Jej prvé slová k zadaniu boli: „V pohode. Chcem ľuďom pomôcť zažiť ten pocit, pocit byť v pohode. Bez ohľadu na to, čo sa odohráva, cítiť vnútorný kľud na svojej ceste.“

Nakoniec sme z niekoľkých možností názvu pre jej novú službu, vybrali názov „prímerie“ – stav, ktorý nepopiera že ťažkosti existujú, ale dáva vydýchnuť z bojov, čistí myseľ a ponúka nadhľad. A tento pocit sa nám najlepšie spojil s vodou, s vodnou hladinou, ktorá sa hýbe, vlní a do nekonečna plynie. Dokonca sa nám počas písania textov pre web podaril preklep „prímorie“ a zaznelo aj uzemňujúce „prízemie“.

Aneta si sama na svojej koži zažila, že najväčším nepriateľom si je často človek sám. Preto Prímerie ponúka bezpečný priestor na zloženie zbraní, ktoré mierime sami na seba. Všetky naše vnútorné hlasy, ktoré nás trestajú, kontrolujú, držia späť a nedávajú nám vydýchnuť.

Prímerie so sebou, ľuďmi a svetom je to najpodstatnejšie, čo Aneta svetu dáva. A dnes je ho naozaj treba. Ale nie v jeho povrchnej alebo naivnej podobe. Anete nejde o pekne vyzerajúce, no vo vnútri falošné zmierenie s tým, s čím sa zmieriť nechceme alebo sa zmieriť nedá. Nejde jej ani o popieranie rozdielov a konfliktov, v ktorých ako ľudia prirodzene žijeme. Skutočné prímerie si je vedomé sveta vo všetkých jeho podobách, no dáva nám nadýchnuť, umožňuje zložiť zbrane, aspoň na chvíľu premýšľať a vedome kráčať ďalej, do boja alebo k našim pokojnejším dňom.

Na fyzickom priestore ešte pracuje, ale ozvať sa jej dá. Na primerie.sk nájdete prehľadne spísané služby, ktoré ponúka. Neváhajte sa jej ozvať alebo si prečítajte jej osobné blogy.

Live stream globálne sledovaného súdneho procesu Johnny vs. Amber sa skončil. S jeho verdiktom sa aj v našom komentátorskom priestore vyrojilo niekoľko lenivých hodnotení. V snahe mať názor bez nutnosti venovať téme pozornosť však zostali na povrchu tejto z toľkých uhlov fascinujúcej udalosti. Stáva sa.

Proces Johnny vs. Amber nebol iba extravagantnou show, aj keď do sýta zamestnal ľudskú senzáciechtivosť. Mal v sebe toľko významových rovín a toľko kultúrnych interpretácií, že by bola škoda nechať ho odplávať do zabudnutia, po povrchu našich plytkých mediálnych vôd.

Čo považujeme za posvätné, čisté a čo za profánne, špinavé

Domáce násilie je rodovo podmienené násilie, je páchané na ženách. Muži žijú v kultúrnej prevahe, o to sa nepriem, pretože to žijem. Mužská moc je reálna. Nedám vám moc hlboko načrieť do osobných skúseností, no za poznámku určite stojí, ako sa ukazuje na našich pracovných stretnutiach. Prítomní muži na moje komentáre a otázky často odpovedajú môjmu partnerovi, nie mne. Vytrvalo ignorujú, že existujem, až kým nepríde na rad otázka, či je všetko zapísané.

Aj z toho, ako ťažko sa mi píšu nasledovné riadky, je jasné, ako je aj pre mňa žena v prípade násilia nedotknuteľná. Mám nutkanie rozpisovať, ako veľmi je treba udržať obraz posvätnej – nevinnej a čistej ženy a profánneho – trestuhodného a špinavého muža. Vzorec musí zostať jasný, lebo to môže niekoho stáť život. A keď nie život, tak dušu. No význam sa nezadržateľne mení a vzťah týchto dvoch ľudí sa stal jedným z míľnikov premeny. Premena možno nie je ohľaduplná, no tváriť sa, že sa nedeje, je porovnateľne bezohľadné.    

Čo znamená autenticita a ako ju konštruujeme

Proces sa spočiatku rozvíjal pomaly, ako oceán neprehľadných a protichodných udalostí. Váhala som, či sa do neho chcem a mám vnárať. No dráždila ma tá odozva. Komentáre a poznámky ľudí okolo. Cítila som, že ide o moment, v ktorom sa odohráva kultúra – niečo čo nás presahuje a máme potrebu sa s tým pasovať, žiť to a odvodzovať sa od toho.   

„Zúfalý čin dvoch toxických upadajúcich hviezd“ bol ten najrozšírenejší a zároveň najlenivejší komentár. Zaručil, že človek zostane múdry prakticky bez námahy. Hlúpy by jednému alebo druhému predsa naletel, no nie? Možno nie. Zákutia našej kolektívnej duše totiž vymietla fascinujúca sila autenticity. Čomu dokážeme uveriť ako skutočnému a čomu nie? Kto je pre nás „sám sebou“ a kto nie je? Aké je to rozhodujúce kritérium?   

Obaja účastníci boli herci, preto divákov sprevádzala až netypická bdelosť. Výroky sme chceli skúmať. Boli sme ostražitejší a zaujímali nás dôkazy, výpovede iných. Aby bola pravda potvrdená zvonka, nezávisle. No napriek tejto bdelosti sa v divákoch začal usádzať zážitok – nerozložiteľný a nevysvetliteľný pocit, ktorý v tom čase nemal vecné, dôkazové zázemie. Niečo bolo inak, niečo nesedelo.

Tento pocit sa čoskoro stvárnil v nekonečnom množstve memečiek s Amber. Bez ohľadu na vecné dokazovanie, Amber sa ukázala byť mimo. Bola mimo nie len pre užívateľov sociálnych sietí, ktorí sa na jej verejnom lynčovaní účastnili s najväčším zápalom, bola mimo aj pre porotu, ako sa ukázalo pri verdikte.

Mimo znamená neautentická, v rozpore so sebou. Ako povedal jeden z reportérov stanice Law and Crime, ktorá robila live prenos priamo zo súdnej siene: „Amber to prehrala v momente, keď prehovorila. Možno ani nie preto, čo hovorila, aj keď to tiež zavážilo, ale najmä ako to hovorila.“ Zosobnila hranice autenticity a dala nám pocítiť aké to je, keď niekto „nie je sám sebou“, nie je v zhode s tým, čo prezentuje. Nie je v zhode s vlastnou pravdou.

Dôveryhodný neznamená len konzistentný alebo pekný    

Johnny Depp vstúpil do online sveta s výpovedným komunikačným konceptom „Never Fear Truth“. Je aktívny na doméne rovnakého mena a zdieľa najmä svoje výtvarné a hudobné počiny. Hovorí, že človek tvorí uveriteľne pre iných, iba ak je v zhode so svojou vlastnou pravdou. Bez ohľadu na to, ako je škaredá. Motto si so sebou nesie roky. No tento verejný tribunál ho stvárnil v nečakanej plasticite.

Do pozície dôveryhodného ho nepostavila jeho bezúhonnosť. V rozprávaní iných, ale aj vo vlastných výpovediach sa ukázal veľmi rozporuplný. Láskavý a nenávistný, krutý aj jemný, temný, prepadávajúci sa, aj jasný a ukotvený. Rozhodne nebol čistý.  

Nepopieral svoje nekončiace závislosti, svoju nespoľahlivosť, drsný humor, ani impulzívnosť. Bez zaváhania rozprával o tom, ako vrazil fotografovi, ktorý nerešpektoval jeho súkromie. No ukazoval aj svoju jemnocitnú a vnímanú tvár, keď hovoril o ľuďoch, na ktorých mu záleží.  

Sme ľudia, ľahko skĺzneme do významových skratiek. „Feťák“ pre nás len ťažko môže byť čistý a férový. Niekto s tak drsným a obrazotvorným slovníkom, tak nestabilný, premenlivý a tak často siahajúci do temnoty, nemôže byť predsa nevinný. To sa ťažko trávi. No omnoho ťažšie sa trávila neplastická jednorozmernosť Amber Heard. Ako môj muž povedal, Amber ponúkla svetu korporátnu značku. Všetko čisté, pekné, starostlivé a v závere aj s ekologickým odporúčaním „šetri planétu, netlač tento e-mail“. Stabilná, nemenná a dokonalá.  

Posúvanie fyzických a psychických hraníc verejného

Depp si do svojho súkromia a do intimity svojej rodiny nikdy nenechal veľmi nakúkať. Deti držal mimo sociálnych sietí, mimo záujem verejnosti a to až do ich dospelosti. Jeho syn dodnes nemá sociálne siete a dcéra verejne vystupuje iba profesionálne (poznámka pre menej zbehlých čitateľov – deti má Depp s Vanesou Paradise, nie s Amber). To isté platilo donedávna aj o ich otcovi.

Súdny proces sa stal jeho prvým, a zároveň do dôsledkov otvoreným, aktom zverejnenia. Nechutným a zároveň fascinujúcim. Sprístupnil nám zápisky osobných lekárov, psychiatrov, nahrávky súkromných rozhovorov, fotky, videá, scény z partnerského života. Zúrivo trieskal dvierkami na svojej kuchynskej linke a labilne sa potácal smerom k fľaške. Inokedy apaticky konštatoval, že sa poreže. Že to nebolí. Snažil sa utiecť, uniknúť – nedôstojne. Poddával sa zákazu opustiť izbu a dookola opakoval, že potrebuje priestor. Dostával fyzické rany, znova a znova.

Jedna vec je pustiť celý svet do svojho intímneho priestoru, do svojej žitej kuchyne, obývačky, chaty. Ani to nie je samozrejmé, hoc paparazzi nás naučili otrlosti. Niečo iné je pustiť celý svet do svojej hlavy. Ukázať svoju slabosť, zraniteľnosť, hlúposť, uniesť tú hanbu a trápnosť svojich zlyhaní.

Bol to dejový zvrat, ktorý nakoniec našťastie vypálil v jeho prospech. Ale nemusel. Keď už je „po“, je ľahké vyhlásiť, že dôkazy hovorili jasne. Áno, bolo cítiť, že dôkazy skôr sedia do logiky príbehu Johnnyho Deppa, než jeho bývalej ženy Amber. Ale snažili sa obidve strany a v závere predviedli solídne príhovory. Ponúkli zmysluplne vyskladané príbehy.

Jeden bol o mladej a nadanej herečke – žene, ktorá sa stala obeťou zvrhlého, večne nafetovaného, upadajúceho lámača ženských sŕdc, blízkeho kamaráta Marilyna Mansona (t.j. stelesnenej špiny). V opojení sa neštítil pretiahnuť ju flaškou Whiskey, biť ju a znevažovať. Nakoniec to je to, čo muži robia. Lebo môžu. A navzájom si kryjú chrbty. Mizogýnny Hollywood.   

Druhý bol o rozporuplnom mužovi v zrelom veku, ktorý vo svojom živote nespočetne veľakrát padol a vstal, veľa toho posral, no neposral všetko. Dospel do štádia, v ktorom sa rozhodol čeliť tomu, čo to prinieslo. Konečne neutiecť. Zobrať čo je jeho, no nezobrať čo jeho nie je. Fyzické násilie na žene a sexuálne násilie mu proste nepatrí.  

Nie len defamation, strata renomé a pracovných príležitostí

Johnny Depp začal tento súdny spor, pretože chcel dokázať, že stratil povesť a príležitosti v dôsledku vedomého a cieleného klamstva, ktoré o ňom jeho bývalá žena rozšírila. V jej mediálnom podaní bol „wife beater“. Amber Heard na oplátku žalovala jeho, za to isté, resp. žalovala jeho právnika, ktorý o nej na svojom Twitteri napísal, že šíri hoaxy a klame. (Depp sa o nej mediálne nevyjadroval, jeho osobne žalovať nemohla).   

Nakoniec bol tento spor skôr „re-famation“ než „de-famation trial“. Z procesu sa stala reality show, ktorá obidvoch aktérov zviditeľnila a priniesla im mediálnu pozornosť. V mojom okolí ľudia o Amber Heard predtým nikdy nepočuli. Deppa poznal hádam každý, no nie všetky jeho najtemnejšie kúty a strápnenia. Nie v takej hĺbke a blízkosti. Dnes mu dokážeme porozumieť a cítiť s ním.

Nešlo len o chladné kalkulovanie straty a zisku. Obsah výpovedí a predmet sporu bol drastickou sondou do partnerského vzťahu, vo všetkých jeho odtieňoch. Vytvoril príležitosť ísť do seba a pátrať. Súcitiť aj súdiť. Nechať príbehy oboch strán pôsobiť a hľadať v sebe odozvu, veriť a pochybovať.

Nikto z nás v ich kuchyni nebol a nevidel tie scény, všetky ich detaily. Naše poznanie, napriek enormnej snahe právnikov, napriek dôkazom a výpovediam svedkov, zostalo limitované. Skutočná skúsenosť zostala nepoznateľná. Nezávidela som to ľuďom v porote – tým, ktorí mali rozhodnúť. Rozhodovali o dôstojnosti a vedeli o tom. O peniaze nešlo. Nakoniec sudkyňa porotu pri čítaní rozsudku poslala späť do zákulisia, pretože zabudli vyplniť kolónky o finančnom odškodnení.

Zvykám si na to, že sa rozhodujeme na základe dostupného a nedokonalého poznania. Vie to byť nepohodlné. Radšej by sme sa nerozhodovali. Radšej by sme videli len „toxický pár, ktorý si navzájom nič nedlží.“ No k sporu Depp vs. Heard sa nejako postaviť určite dá. Porota ukázala, že sa to dá veľmi jednoznačne. Prekvapila ma ich istota, ale páčila sa mi. Ja som bola pri odhade výsledku opatrná a pokorná, no byť v pokore neznamená byť bez postoja. Napriek možnosti, že sa zmýlim. Uvedomujem si to a som #justiceforJohhny.

Čoskoro to bude desať rokov, čo sme sa rozhodli slobodne pracovať. Dovtedy sme časť osobnej slobody predávali za istotu výplaty. V čase tohto rozhodnutia sa nám zároveň narodil syn. Bývali sme v podnájme, vo vzduchu bolo cítiť pozostatky ekonomickej krízy. Naše rozhodnutie nevyzeralo rozumne.  

Nemali sme ani dychberúci biznisplán. Mali sme za sebou skúsenosti z reklamiek, výskumiek a pridružených oblastí. Obaja sme vyštudovali sociológiu a za roky v zamestnaniach sme sa vyprofilovali ako stratégovia. Pekne povedané, boli sme vysoko špecializovaní. Nepekne povedané, ocitli sme sa v samotnom centre tzv. bullshit jobs (ak ešte nepoznáte, veľmi odporúčame knihu antropológa a anarchistu Davida Graebera).

Práca, ktorú sme v našich zamestnaniach robili bola často v lepšom prípade zbytočná, v horšom škodlivá. A to napriek tomu (alebo práve preto), že sme robili pre známe mená a značky. V tomto bode nášho príbehu by sa zišla úplne iná pointa, dejový zvrat. Bolo by krásne jednoduché napísať: a tak sme začali piecť chlieb, lebo ten je hmatateľný a nasýti. Nestalo sa.  

Dodnes predávame najmä intelekt a jeho estetické stvárnenia. A snažíme sa zaceliť to prázdno, ktoré vzniklo v rozpore medzi naším bytostným punkovým a vysoko vnímavým ja a plochým trhovým segmentom zvaným marketing a reklama. Hovoríme tomu meaning-making, tvorba významu.

Neprezliekame marketing do krajších šiat. Dalo by sa povedať, že skôr kričíme to povestné „kráľ je nahý!“ no v tej nahote vidíme aj realizáciu. Ohraničenú len schopnosťou predstavivosti. Staviame si vlastný segment, pretože sme do žiadneho iného nezapadli. A sme v ňom slobodní, pretože anything goes (ak ešte nepoznáte, odporúčame filozofa vedy P.K. Feyerabenda).   

Veciam, udalostiam, ľuďom, rozhodnutiam dávame význam, zmysel a sami ho vždy nanovo hľadáme. A hľadáme sa aj v konkrétnych vyjadreniach, cez fotografiu, text, obraz, video, udalosť, akýkoľvek iný významový totem. V tej rôznosti sa nenudíme, zostávame zaujatí. Nie je toho veľa na čom lpieme, preto toho moc nemôžme stratiť. Nestrácame sami seba, naopak, nachádzame v sebe stále nové rozmery. 

Nemáme za sebou raketový úspech. Nedá sa povedať ani to, že vďaka trpezlivej práci sa nám darí časom viac. Je dosť dobre možné, že sa na nás kategória úspechu v jeho štandardizovanej podobe vôbec nevzťahuje. Ako zisťujeme, čokoľvek v štandardizovanej podobe sa na nás nevzťahuje. V tom sme sa našli. A potvrdzuje to aj cesta nášho dokonale neškatuľkového syna.  

Hovoríme si Ideology a ideológia pre nás nie je zlo, ale významový konštrukt, dej alebo príbeh. Ľudia si odpradávna zvýznamňujú svet okolo seba, žijú ním. Žijeme ním rovnako. Žijeme príbehmi, sme plní rozporov a protichodností. Nemá to veľa spoločného s rozumným rozhodnutím, to však neznamená, že to je nesprávne. Progres pre nás nie je konečné oslobodenie sa od príbehov, je to skôr vedomie príbehu a jeho hraníc.        

Je nám blízky obraz legendárneho Fénixa. Ohnivého vtáka, ktorý sa vždy nanovo stvárni z vlastného popola. Nebojíme sa zahorieť. Rozložení na tie najmenšie nedeliteľné časti, na popol, sme boli už toľkokrát, že v tom nachádzame silu. Čo je nedeliteľné sa nedá rozložiť, to je istota. Chceli by sme presne takto ísť aj ďalej. Nachádzať gravitačné momenty, príležitosti pre koncentrovaný význam, pre zážitok a vyhrať sa s ním vo všetkých (ne)mysliteľných formách. Na iný biznis plán sme v našom prípade zatiaľ neprišli.          

Krásne nápady dokážu skončiť v nerozhodnosti, alebo v nijakosti. Len aby to nevadilo tomu, alebo tomu, len aby neboli tamtaké a onaké. Niečo ten pôvodný elán a drajv zneistí a už to ide. Napríklad názory v prieskume, alebo vkus nadriadého, či len pomyslenie na to, že niekto iný náš nápad bude schvaľovať, hodnotiť. Strach. A vízia je preč. Riedi sa a chradne.

Rozhodovanie môže byť ťažké. My neurodivergenti (pozn. ľudia na autistickom spektre) by sme vedeli rozprávať, keďže sa často potýkame s tzv. rozhodovacou paralýzou. Tá sa u nás väčšinou týka drobností, ktoré treba rozhodnúť rýchlo. Čo nám pomáha? Prečítajte si, možno vás inšpirujeme:

Čas a dôkladná analytika – zistím ako veci sú do takej hĺbky, ako je možné.

Vedomie, že sa rozhodujem vždy s limitovaným množstvom dát, nech sa snažím ako chcem, už zajtra môže byť všetko inak. Rozhodnutie vzniká vždy v bode v čase a všetko ostatné je už adaptácia. Z toho vyplýva ďalšia vec:

Netreba sa nechať hneď spochybniť! Aj keď mi zrazu prichádzajú zmätočné signály (vždy v nich môže byť napríklad závisť, neporozumenie, nezáujem alebo čokoľvek iné).

Rozhodnem sa a zároveň si určiť termín, kedy sa o tom istom môžem rozhodovať znova, dám tomu čas – schválim nápad, dám mu 6 -12 mesiacov, budem to sledovať, určím si spôsob monitoringu.

Nájdem si ľudí, ktorým verím a skúsim sa v niečom spoľahnúť. Nebudú dokonalí a urobia chyby, ale čím viac im dám dôvery, tým lepšie im to pôjde.

Na záver to najdôležitejšie – vajce bolo skôr ako sliepka – vízia je vždy viac ako jej schválenie zástupcami priemernosti. Každá vízia chce čas a tvrdú hlavu. Realita sa stáva, konštruuje sa a pokiaľ nezačnete konštruovať tú svoju, budete len ďalšia sliepka v kuríne.

Tak do toho, rozhodujte sa tu a teraz a tvorte realitu, ktorá má náboj! Neexistuje žiadna metóda, ktorá by vám povedala, že vaše rozhodnutie bude správne. Chvalabohu. Prišli by sme o všetky tzv. nereálne vízie od počítačov, cez práva menšín, až po dobrých prezidentov, či prezidentky.