Chef Pepe and Liliana, his wife, came into our lives by chance. We met at the children's pool at the swimming pool. At that time, Pepe left the corporate business and started to devote himself to cakes - baking and cooking. Together they were preparing for the home education of their little daughter.
A few years later we reconnected. We liked their effort to take home education to another level, their Wise Kingdom made sense to us (online teaching for children on home education). And we were even more pleased when they approached us with the task of inventing the name of their joint cafe. It's not just any cafe, it's a combination of their two worlds, Pepe's cooking creativity and Liliana's dynamic, communicative and playful personality. On site you will find refreshments, goodies, a small shop with healthy and quality food, and also a community space designed for sharing diverse experiences.
We offered them 10 options, from the most miraculous to the descriptive ones. Milo surprised us when they both decided on the craziest one: Pli Pli. A playful novelty, a bit of an interjection, but the basis is clearly "P" and "Li", i.e. the combination of Peter and Liliana. This name was not about the content of the word, but rather about the association, the feeling that the sound evokes when Pli Pli is pronounced. The feeling is soft and cheerfully pleasant. These days, Pli Pli has also found itself on the front door, so if you feel like it, go and be treated to Rovinka, right next to the church.
We play with the content, with the meaning that words and images hide. We look for the right ratio of comprehensibility and beauty in every assignment. We don't like bullshit, empty words, unnecessary sauces, or the so-called professional nonsense that obfuscates rather than aptly indicates. And we don't like beauty for beauty's sake, trend for trend's sake, we approach design functionally.
Jakub approached us with a clear assignment: he wants to start a business and plans to paint apartments, houses, buildings. In addition to regular painting, he also wants to play with decorative techniques such as accent walls.
First of all, we really cleaned up what Jakub offers: painting and designing of walls. The walls are what Jakub gives, painting is only one way to them. The wall became the protagonist.
That's why we chose a descriptive and yet creative name: Pohľadné steny (Eye-appealing walls).
"Pohľadné" is a playful word. The walls are beautiful to look at - it's a joy to see a beautifully painted space. But they are also beautiful to caress - touch. Caressing the walls is a manifestation of care, detail and honesty.
The graphic identity of the brand is "construction". No unnecessary decorations and effects, clear font, matter-of-fact style. And a playful icon: A painters hat. Remember newspaper caps for painting? Jakub remembered them.
You can find Pohľadné steny at Facebooku and Instagrame and if you are from Prešov and the surrounding area, you might find them in your inbox.
In cooperation with the community of families and people with Down syndrome, we are conducting research in these weeks. The first stage was focused on public attitudes towards people with Down syndrome, and the aim was not only to map attitudes, but to try to identify barriers and "open doors" in the perception of these people by the public.
Research results indicate that we perceive people with Down syndrome rather positively. Positive stereotypes are a good opportunity for communication and rapprochement, but it should be considered whether they also have an unspoken negative side. In this way, for example, we can see people with Down syndrome as cheerful, good and friendly, but at the same time we are also talking about their incompleteness (We don't want to see their anger, sadness, jealousy) and their weaker equipment for life (naively good, even childish).
Je tu slovenské vydanie The Dawn of Everything Davida Graebera a Davida Wengrowa. Knihy, ktorá sa – od svojho vydania v 2021 – stala ikonickou porovnateľne ako kedysi texty Claudea Lévi-Straussa. Čítal som pôvodný text a poviem, že zmenil môj pohľad aj na sociálne vedy, aj na prácu, ktorá ma živí.
Ak v súlade s napísanými recenziami, očakávate obsiahly elaborát o archeológii, antropológii a histórii ľudstva, nešľapnete vedľa. No ako pri mnohých iných sociálne-vedných syntézach (áno, ten text je naozaj syntézou poznania sociálnych vied o posledných 30-tisíc rokoch ľudskej prítomnosti na planéte), nejde tu len o dokumentovanie histórie ľudstva. Alebo len v prvom pláne.
The Dawn of Everything je kniha o predstavivosti. O tom, čo je možné, čo je v našich schopnostiach, ak sa začneme pýtať lepšie otázky než tie, ktoré sa osvietenci pýtali v 16. a 17. storočí. Prečo hovoríme o sociálnej nerovnosti a ako si predstavujeme rovnosť? Čo je to sloboda, autonómia, vôľa a predstavivosť? Kto je „nepoškvrnený primitív“ alebo „surový divoch“, čo s tým má sociálna evolúcia a prečo spoločenské vedy používajú „tradičné spoločnosti“ ako fázu na ceste k tým „moderným“? Sme naozaj tak moderní, pokrokoví a cieľavedomí, ako si predstavujeme? (Mimochodom, náš rozhovor o pokroku by autorov zrejme celkom potešil.)
Tie otázky, ako Graeber a Wengrow zdôrazňujú, nehovoria ani tak o ľuďoch, ktorí žili predtým (či storočia paralelne s tým), hovoria o nás. O organizácii, hierarchii, systémoch myslenia a konania, o brutalite efektivity jednotnej meny, o kolonializme, útlaku, moci vládcov, skrývaní poznania a o technológii, ktorá nás doviedla na samú hranicu našej vlastnej predstavivosti.
Nepopulárna história ľudstva
Keď sa píše populárna história, od Fukuyamu po Harariho a kdekoľvek medzi, píše sa o predmoderných spoločnostiach, o poľnohospodárskej revolúcii, o prechode od primitívnych lovcov a zberačov k organizovanej mase farmárov, o priemyselnej alebo informačnej revolúcii, o národných štátoch, prefabrikovanej práci, o vykorisťovaní spoločenských tried. Cieľom populárnej histórie však nebýva zladiť to, čo za posledné desaťročia preukázateľne vieme o vývoji a fungovaní ľudských spoločností, ani otvorene priznať čo o nej nevieme a zrejme ani nikdy nebudeme vedieť. Cieľom je povedať príbeh, ako v každej knihe – a na tom nie je nič zlé. No zdedený osvietenský príbeh podozrivo často končí zmierením, alebo oslavou hierarchie, organizácie, autority, systému vlády a kontroly myslenia. Oslavou toho, na čo sa dnes sťažujeme – nemáme egalitárnu spoločnosť, nerozumieme slobode a poťažmo zodpovednosti, nemáme vôľu k zmene, a nevieme zmysluplne predstavovať vízie budúcnosti.
Dá sa história ľudstva písať aj inak? Bez teleologických predpojatí o tom, že prostredníctvom vlády pravidiel a organizácie moci kráčame k lepšej budúcnosti? Za akých okolností k nej naozaj budeme kráčať? Ako takúto budúcnosť zadefinovať? O čom tá budúcnosť vlastne je? Je to progres, čo hľadáme a čo máme čakať? A dokážeme budúcnosť kontrolovať technológiou? Alebo je cieľom naopak, celkom jednoducho, radosť z každodennosti, zo života v spoločenstvách, snáď len na tých priemerných 70-80 rokov nášho života, tu a teraz?
Graeber a Wengrow hovoria, že sloboda a autonómia naozaj je možná, a že to, navyše, nie je žiaden vynález modernity. Posielajú tsunami antropológie a archeológie, ktorá ukazuje tisíc rôznych farebných kombinácií usporiadania spoločenského života od tých najstarších po súčasné. A zreteľne tak vyjadrujú, že problém, na ktorý narážame, sa nevolá autokracia, diktatúra, dokonca ani demokracia – volá sa predstavivosť. Vôľa myslieť a prehodnocovať základné otázky. Pýtať sa, či spoločenské zmeny naozaj potrebujú lídrov. Či sa máme len spoliehať, alebo radšej aktívne podieľať, prehodnocovať a tvoriť.
Kritika kritickej vedy a autonómia konať
Pre mňa má táto kniha jeden veľmi osobný rozmer – kritiku vedy a vedcov. Pretože spoločenské vedy nemusia a nemali by za každých okolností končiť cynizmom marxistického historického determinizmu. Z dvoch možností – a) veci sa stali, pretože sa museli stať, alebo b) nikto nevie, čo sa udeje – je zväčša správna tá druhá. Nie len preto, že poctivá veda musí vo svojich vyhláseniach zahŕňať aj vlastné limity, ale preto, že sloboda a autonómia života je v ľudských spoločenstvách naozaj možná.
Niekde tu je aj moje vlastné poučenie. Kultúrna sociológia, tak ako ju čítam a pracujem s ňou v marketingu, je svojou vlastnou logikou predurčená k tomu, aby kultúru videla takmer ako definitívnu odpoveď. Z historického robí kultúrny determinizmus keď hovorí, že to kultúra je onou Weberiánskou železnou klietkou; že každá naša otázka, odpoveď aj interpretácia zmyslu musí nevyhnutne spadnúť do roviny žánrového príbehu a archetypálneho predobrazu.
No kde je v nej sloboda a autonómia myslieť a konať? Kde sa stratila táto jedinečná ľudská vlastnosť, schopnosť vidieť a predstavovať si? Kde splýva rituálny a imaginatívny svet a stáva sa žitou realitou? Odkazujem k rozporuplnej a veľa diskutovanej „relatívnej autonómii kultúry“, tá nie je len teoretickým vyhlásením, aby sa kultúra nezamrazila v ustálených vzorcoch myslenia. Je to aj príležitosť zvažovať, hľadať a tvoriť možnosti, ako môže byť spoločnosť usporiadaná lepšie, aké scenáre predpovedajú aké výsledky, čo všetko je možné a predstaviteľné. A v dôsledku toho sa otvára aj možnosť autonómne zo scenárov vyberať, cieľavedome s nimi pracovať.
Okrem množstva zážitkov a poznania, ktoré mi kniha The Dawn of Everything dala, si v tejto chvíli najviac vážim to, že mi pomohla oslobodiť sa od kritickej teórie, ktorá nedokáže vidieť možnosti, zrieka sa predstavivosti, ktorú mám tak rád. Táto kniha je plná pozitívnej a optimistickej sociálnej vedy, a sú v nej zachytené takmer všetky odtiene anarchizmu, ktoré David Graeber za svoj život dokázal uchopiť.
Práca Davida Graebera ma, spolu s mojím kolegom Andym Cohehnom, inšpirovala k vytvoreniu Anarchist Brand Modelling, novému spôsobu práce so značkou. Tento prístup je k značke veľmi férový, no zostáva optimistický. Presne taká je aj kniha The Dawn of Everything.
Today is April 2nd, International Autism Day. It's a day of awareness. To me, enlightenment is creating interest where there is little. By interest I mean curiosity, an inner need to know, experience, understand or listen carefully.
Nášho syna unschoolujeme, čo v praxi znamená, že sa v učení riadi primárne vnútornou motiváciou. Ide za tým, čo ho zaujíma, na čo je zvedavý, kde cíti potrebu spoznať, pozorne si vypočuť, nie za tým, čo je ročníku primerané a „má sa to“. Obdivujem jeho silu a jednoznačnosť. Vidno, že dokáže mať záujem, hlboký a zvedavý, má tú schopnosť a vytrvalo ju trénuje. No aj tak sa objavia situácie, kedy jeho záujmu, snahe pochopiť alebo empatizovať potrebujem pomôcť. Napríklad, keď ho niekto nahnevá, alebo keď je niečo dôležité pre nás, a on musí participovať, aj keď nechce.
I know what definitely doesn't work in that case: informing.Information has no power over dislike and disinterest. It flies through your head without any response, like a clean shot. What can work in the short term is scaremongering, shaming or inducing remorse. Information has no power over dislike and disinterest. It flies through your head without any response, like a clean shot. What can work in the short term is scaremongering, shaming or inducing guilt. alebo vyvolanie výčitiek.
Something like "even if it doesn't affect you, it might affect you and it will be too late, autism will take your child, your family and your finances." (Autism Speaks awareness campaign from the 90s)
Or something like "They are here among us, they are suffering, and you won't help them? won't you lend a helping hand? Aren't you ashamed?" (communication standard in the topic)
Zaberie to, no z dlhodobého hľadiska vyvolanie výčitiek, strachu alebo hanby naruší vzťah a vzájomnú dôveru, čo v dôsledku vyvolá ešte väčší nezáujem, vyblokovanie a odpor. Časom už nepomôže ani pritvrdiť, odozva nepríde.
What really works?
I won't please you it's laborious, but it's humanly possible.
Active mutual relationships. Not informing but sharing, speaking and listening, contact, interpersonal communication, everyday. Down here, among us, in the block, in the family, in the classroom, in the interest circle. We will not replace the creation of mutual relations with general information. That is why I consider community support and field work with them to be key. Wherever there is one of us, people on the spectrum, there is enlightenment.
Stereotypes and totems. here is such a thing as a useful line of propriety, crossing which we provoke the exact opposite of what we intended - dislike, disinterest, at best anger (it is better because it is active, albeit negatively). By creating a reasonable abbreviation of meaning, we create a premise for interest. He may or may not come, but we gave him a chance. And this is related to the next point.
Art. Artistic means were created to convey an experience, a story, not just information. A film that I live with for a moment, a character that I empathize with, a story that touches me, a photo that makes me laugh or think, a dance that captivates me, a rhythm that moves me. No media campaign will do people on the spectrum as much a service as a single HBO series, such as Little Sheldon, will do.
It works the same way in our family. Since I started with that, I will add that Otis gets caught up in something that we live by, just as we get caught up in what he lives by. We have a relationship. When a situation arises that his interest in another needs to be helped, we use abbreviations, stereotypes, simplifications, ideal visualizations, that is, something like "totems" that can be grasped and put his interest into. And finally, we watch stories, on YouTube, in games, movies, books, conversations with people, in music, we give ourselves the opportunity to perceive, feel, experience.
Inšpirovala ma moja známa, Denisa, ktorá je tiež Aspergerka, včera zdieľala kampaň značky VANISH. Dávam vám ju sem. Nie preto, že by dokonalo spĺňala všetky menované kritéria, ale robí pár vecí dobre:
They use film-making, a relatable story that gives it plenty of space. It uses stereotypes, which means being on the spectrum, for activists is incorrect, but reasonable and functional. It uses icon, a soft sweatshirt that I wear until it falls apart, protects me from the world and gives me comfort, e.g. even when I rub her sleeve.
They have other activities related to the campaign connected to community, although I see that more can be done there. I love the accompanying traveling exhibition "Me and my favorite piece of clothing". It shows the stories of different people on the spectrum, and at the same time it is equally engaging for those who are not on the spectrum, because clothes are fun for all young people.
VANISH nie je značka vychádzajúca z vnútra komunity, aj také sú, napr. HikiApp alebo Loop, ktoré rastú z presvedčenia, čo je dobré pre ľudí na spektre, môže byť v konečnom dôsledku dobré pre hocikoho iného. No témy sa VANISH zhostil dobre pre všetky zúčastnené strany. Ľudom na spektre záleží na oblečení, ale trochu inak ako väčšine. Záleží nám v prvom rade na tom, aby naše obľúbené kusy oblečenia vydržali čo najdlhšie, aby sa nemenili, zostávali s nami a chránili nás. VANISH v tejto potrebe našiel svoje miesto. Klobúk dole.
Anyone who has read this far has shown interest. I am grateful for that, I know it requires time and energy.
Nech to znie akokoľvek jednoducho, myslím si, že challenge sociálnej vedy, ktorým dnes prechádza, sa dá zhrnúť asi takto:
mysleli sme, že je to cesta od tradičnej spoločnosti k modernite. Otázka, ktorú položili postmodernisti po (alebo aj „pri“, tu a teraz!) mnohých katastrofách a zverstvách, ktoré ľudia dokázali stvoriť, znie „dpč, fakt“? A mnohí z nich nepriniesli odpoveď.
„Najlepší klienti sú tí, ktorí poznajú svoje značky, ktorí vedia za čím značky stoja a čo vyjadrujú, povedal mi raz jeden kreatívny riaditeľ. My tu ale hovoríme presný opak. Skutočne poznať svoju značku znamená poznať svoju komunitu. Je to niečo, čo máme pozorovať a rozvíjať zvnútra, nie tvoriť zvonka.“ To sú slová Andy Cohena, môjho dobrého priateľa, s ktorým sme dali dokopy manifest Anarchistického modelovania značky.
Mrzí ma, keď vidím padať komunity. No nezažil som situáciu, že by k tomu došlo kvôli strate zmyslu v komunite samotnej. Stáva sa to preto, že po úspechoch z dlhodobej, vydretej a „špinavej“ práce, ľudia prekročia hranice vízie a uveria v seba samých ako nezastupiteľných nositeľov. Z tvrdej práce sa stane poslanie v mene vysokých myšlienok. Z každodennej viery v značku, ktorá je o nich, sa stane bohorovná viera v čosi „nad“ nimi.
Značky strácajú kontakt s ľuďmi, na ktorých pleciach vyrástli, keď uveria v silu systému a organizácie, ktoré reprezentujú. V tej istej chvíli, keď sa systémové pravidlá, vtieravé slogany a páčivé obrazy povýšia nad ľudí, ktorí by mali mať schopnosť si ich zvnútorniť a žiť nimi.
Vtedy značky, namiesto toho, aby ďalej rozvíjali svoje komunity (spotrebiteľov, voličov, nositeľov myšlienok), diverzifikovali, prehlbovali svoju činnosť, oslavovali svoju divotvornosť, a každodenne robili to, kvôli čomu kedysi vznikli, nahrádzajú svoju prácu za misijnú činnosť. Z obyčajných, živých, každodenných ľudí robia prorokov, mýtických nositeľov desatora.
A potom padnú.
V skratke to je príbeh mnohých dobrých politických, komerčných, mimovládnych aj samoorganizovaných projektov. Nevedia si rady so svojimi interpretačnými komunitami, a začínajú sledovať machiavellistické predstavy, že menia svet a ovládajú masy. Prestávajú vyjadrovať radosť a stávajú sa mocnejšími, než ľudia, ktorí ich stvorili. Niekedy až v zmysle „sme dokonalí a naučíme vás vidieť, že naozaj sme.“
Nuž áno, kedysi to býval zmysel budovania značky. Vytvoriť víziu, misiu a tlmočiť predstavu značky – tej hodnotovej kotvy niekde v budúcnosti. Značka ako vzor, ku ktorému sa chceme dopracovať, a ktorý vyjadruje súcno cez emocionálne asociácie podľa Kotlera. To je však práve ten prísľub, ktorý už nie je možné naplniť: je to kreslenie obrazov, ktoré nie sme schopní uskutočniť.
Lesson learned
Tú „špinavú“ a nikdy nekončiacu prácu s komunitami ľudí nenahradíš za systém, reklamné spoty a veľké naratívy. Dá sa len robiť, pracovať, odohrávať ten scenár. A teda prestať vnímať život komunít značky ako nejaký skanzen, ako safari park, kde zhromažďujeme tých, ktorých sme „ovládli“. Pretože v tejto chvíli sa už odohráva presný opak: to safari vzniklo na marketingovom oddelení, kde sa endemické druhy brand manažérov bezcieľne živia zhromažďovaním dát o výkonnostných parametroch značky. Značkou sme neovládli masy, ale len sami seba.
Konkrétne?
Trebárs tú bájoslovnú „čerstvosť potravín“ nedosiahne žiaden obchodný reťazec, ani v najvlhkejšom sne. Pretože citróny budú v predajných regáloch plesnivieť vždy a ľudia ich tam budú vždy aj nachádzať. Ergo má zmysel napriek tomu hovoriť o „čerstvých potravinách“? Kresliť obrazy dokonalého reťazca? Alebo radšej pátrať po pravdivejších, i keď menších slovách, pre užšie komunity ľudí? Po problémoch, ktoré sú naozaj na stole, a ktoré značkou aj dokážeme riešiť?
Zmysel brandingu sa dávno zmenil, len my to stále nie a nie pochopiť. Na stole je naliehavá požiadavka: reflektovať veľké spoločenské zmeny a neskrývať sa pred nimi za ideálnymi slovami a obrazmi o značke.
Že sa máme vrátiť späť a pestovať značku tou „špinavou“ etnografickou a komunitnou prácou s ľuďmi, je holý fakt. A hovorím to aj sám proti sebe – proti tomu, čo som kedysi považoval za svoju prácu vo svete „veľkého“ marketingu. Zdá sa mi, že je príliš veľa marketérov, a príliš málo surového, každodenného porozumenia, ktoré odkrývame – a ktoré by naozaj malo zmysel brandovať. O to cennejšie sú projekty, ktoré k veľkým úspechom a víziám pristupujú s pokorou a s citom k ľuďom, na ktorých pleciach stoja.
J.
Pod čiarou: v tej „špinavej“, terénnej práci je inak kopec radosti a pasie. Ľudia dokážu byť čarovní, ak im dáme trochu záujmu a dôvery, ak k nim nepristupujeme ako k ovládanej mase.
I'm reading an article from Social Semiotics, 2017: G. Rossolatos on brand image and the whole debate in Piercean line of brand semiotics from index to icon. I don't have a particular relationship with him, but Rossolatos presents a valuable systematic thought for years. (If you're really interested in scientific debate about branding, not just Linked In heckling, you must have get in touch. Here: https://doi.org/10.1080/10350330.2017.1329973.) And meanwhile - a bit at random - I'm thinking how brands were a integral part of society before '89.
I don't mean retail brands nostalgizing around "honest socialist" beer brewing and/or familiar mechanisms of behaviour like "when you love it ...". I neither mean wannabe-funny references to ost block and red stars in logos. Let's jump over the memories of wild privatization and all circumstances of "transformation" in the 90s and later, and let's get back to the decades of post-war cities construction.
I mean Doprastavians, Metrostavians, Hydrostavians, Váhostavians. Plenties and plenties of people, whose social identity and sometimes even togetherness had to do with the brand of their employer somehow, e.i. with national / state corporation. Neighborhood communities in corporate-built housing. Playgrounds and movie-projections in cellars and abandoned laundry rooms, urban gardening, playgrounds just nearby houses and other "self-help" infrastructure.
I don't defend "socialist brigade" (neither I defend urban hipsters who fashion-colonized it). I talk about the tradition of community self-help and self-organizing. Because I keep meeting former "pozemavians" (Pozemné stavby, "Ground constructions"), who proudly talk "this was build by pozemavians, we all knew each other and we did it the best we could, because we've built it for ourselves." (Sometimes it, unfortunately, sounds different and looks like a disgusting hate that covers feelings of lost meaning and visibility. And sometimes it's pierced with batches of popular political narratives.)
In these words particularly, there's nostalgia and memory optimism, sure. But it's not build up. I cannot present some honest debate on a short blog, but I aim elsewhere. I want to say the nutritive leftist critique of capitalism (very interesting in many regards), should not apriori target the brand. I think the brands (signs) were, are and will be due to the nature of representation and collective conscious that expresses community identity - unless we think about community only shallow, as a sum of its members.
Showing hypocrisy of brands in CSR, alibism in CRM, purposeless accumulation of profit, or unwillingness to get hands dirty with real ethnography and cover it all along with new and new headlines and commercials, doesn't exclude the brand itself. Especially the communal, local, participative, grass-root one etc.
I don't know, maybe it's clear to everyone and I just repeat what has been said a thousand times. But the brand grew on the same principles 50 years ago like it grews today. At least in that sense that it's a social construct and therefore expresses something social in the first place.
We wish you the holidays as you want them to be. We want them to be full of work, but quiet work. We are not into Christmas rituals, we manage to live without a Christmas tree and we are glad that we don't have to adapt the food to local customs. Does it make us feel excluded? No. We discovered that we are not the only ones rewriting the boundaries of the culture in which we live. Maybe our culture is asking for those changes.
We are happy to be home and all three of us are healthy. We are happy that each of us is doing what we enjoy. It's a festive feeling and, at the same time, a state that we want to carry on to the rest of our days. We manage that with the occasional stumble.
We will work on brief we gave ourselves. We want to be more open to cooperation and offer new services.They are tied to the creation of meaning through text, image, events, and people, but they put more tools in the hands of you, the people who create your brands, topics, and communities. And all this in cooperation with a third person (no, it's not Otis) with whom we usually complement each other.
May your end of the year be as you wish, see you in the next one!
This website uses cookies to improve your experience while you navigate through the website. Out of these cookies, the cookies that are categorized as necessary are stored on your browser as they are essential for the working of basic functionalities of the website. We also use third-party cookies that help us analyze and understand how you use this website. These cookies will be stored in your browser only with your consent. You also have the option to opt-out of these cookies. But opting out of some of these cookies may have an effect on your browsing experience.
Necessary cookies are absolutely essential for the website to function properly. This category only includes cookies that ensures basic functionalities and security features of the website. These cookies do not store any personal information.
Any cookies that may not be particularly necessary for the website to function and is used specifically to collect user personal data via analytics, ads, other embedded contents are termed as non-necessary cookies. It is mandatory to procure user consent prior to running these cookies on your website.
