Ideology

Kuchár Pepe a Liliana, jeho manželka, sa nám do života dostali náhodou. Stretli sme sa pri detskom bazéne na kúpalisku. Pepe v tom čase opustil korporátny biznis a začal sa venovať tortám – pečeniu a vareniu. Spoločne sa chystali na domáce vzdelávanie ich malej dcérky.

O pár rokov neskôr sme sa spojili znova. Páčila sa nám ich snaha posunúť domáce vzdelávanie na iný level, ich Múdrokráľovstvo nám dávalo zmysel (online vyučovanie pre deti na domácom vzdelávaní). A ešte viac nás potešilo, keď nás oslovili so zadaním vymyslieť názov ich spoločnej kaviarne. Nie je to len tak nejaká kaviareň, je to spojenie ich dvoch svetov, Pepeho kuchárskej tvorivosti a Lilianinej dynamickej, komunikatívnej a hravej osobnosti. Na mieste nájdete občerstvenie, dobroty, malý obchodík so zdravou a kvalitou stravou, a aj komunitný priestor určený na zdieľanie rôznorodých zážitkov.

Ponúkli sme im 10 možností, od tých najdivotvornejších, až po tie popisné. Milo nás prekvapili, keď sa obaja rozhodli pre ten najviac uletený: Pli Pli. Hravý novotvar, trochu citoslovce, ale základ je jasný “P” a “Li” čiže spojenie Petra a Liliany. V tomto názve nešlo o obsah slova, skôr o asociáciu, pocit, ktorý vyvoláva zvuk, keď sa Pli Pli vysloví. Ten pocit je mäkký a veselo príjemný. V týchto dňoch sa Pli Pli ocitlo už aj na vchodových dverách, tak ak máte chuť, choďte sa nechať pohostiť do Rovinky, hneď vedľa kostola.

Bavíme sa s obsahom, s významom, ktorý skrývajú slová a obrazy. V každom zadaní hľadáme správny pomer zrozumiteľnosti a krásy. Nemáme radi bullshit, prázdne slová, zbytočné omáčky, ani tie tzv. odborné kecy, ktoré skôr mlžia, než trefne označujú. A nemáme radi krásu pre krásu, trend pre trend, k dizajnu pristupujeme funkčne.

Jakub nás oslovil s jasným zadaním: chce začať podnikať a plánuje maľovať byty, domy, budovy. Okrem bežného maľovania, sa chce hrať aj s dekoratívnymi technikami ako napríklad accentwalls.

V prvom rade sme vecne upratali, čo Jakub ponúka: maľovanie a úpravu stien. Steny sú to, čo Jakub dáva, maľovanie je len jedna cesta k nim. Hlavným hrdinom sa stala stena.

Preto sme zvolili popisný a predsa tvorivý názov: Pohľadné steny.

„Pohľadné“ je hravé slovo. Steny sú krásne na pohľad – je radosť vidieť krásne vymaľovaný priestor. No sú krásne aj na pohladenie – dotyk. Pohladenie stien je prejavom starostlivosti, detailnej a poctivej.

Grafická identita značky je „stavárska“. Žiadne zbytočné ozdobnosti a efekty, jasné písmo, vecný štýl. A ikona, s ktorou sa dá hrať: maliarska čapica. Pamätáte si novinové čapice na maľovanie? Jakub si ich pamätal.

Pohľadné steny nájdete na Facebooku a Instagrame a ak ste z Prešova a okolia, možno ich nájdete aj vo svojej schránke.

V spolupráci s komunitou rodín a ľudí s Downovým syndrómom v týchto týždňoch realizujeme výskum. Prvá etapa bola zameraná na postoje verejnosti k ľuďom s Downovým syndrómom a cieľom bolo nie len mapovať postoje, ale pokúsiť sa identifikovať bariéry a „pootvorené dvere“ vo vnímaní týchto ľudí verejnosťou.

Výsledky výskumu naznačujú, že ľudí s Downovým syndrómom vnímame skôr pozitívne. Pozitívne stereotypy sú dobrou príležitosťou na komunikáciu a zblíženie, no treba zvážiť, či nemajú aj nevypovedanú negatívnu stránku. Takto napríklad môžeme vidieť ľudí s Downovým syndrómom ako veselých, dobrých a priateľských, no zároveň tým hovoríme aj o ich neúplnosti (nechcem vidieť ich hnev, smútok, žiarlivosť), a ich slabšej výbave do života (naivne dobrí, až detinskí).

Je tu slovenské vydanie The Dawn of Everything Davida Graebera a Davida Wengrowa. Knihy, ktorá sa – od svojho vydania v 2021 – stala ikonickou porovnateľne ako kedysi texty Claudea Lévi-Straussa. Čítal som pôvodný text a poviem, že zmenil môj pohľad aj na sociálne vedy, aj na prácu, ktorá ma živí.

Ak v súlade s napísanými recenziami, očakávate obsiahly elaborát o archeológii, antropológii a histórii ľudstva, nešľapnete vedľa. No ako pri mnohých iných sociálne-vedných syntézach (áno, ten text je naozaj syntézou poznania sociálnych vied o posledných 30-tisíc rokoch ľudskej prítomnosti na planéte), nejde tu len o dokumentovanie histórie ľudstva. Alebo len v prvom pláne.

The Dawn of Everything je kniha o predstavivosti. O tom, čo je možné, čo je v našich schopnostiach, ak sa začneme pýtať lepšie otázky než tie, ktoré sa osvietenci pýtali v 16. a 17. storočí. Prečo hovoríme o sociálnej nerovnosti a ako si predstavujeme rovnosť? Čo je to sloboda, autonómia, vôľa a predstavivosť? Kto je „nepoškvrnený primitív“ alebo „surový divoch“, čo s tým má sociálna evolúcia a prečo spoločenské vedy používajú „tradičné spoločnosti“ ako fázu na ceste k tým „moderným“? Sme naozaj tak moderní, pokrokoví a cieľavedomí, ako si predstavujeme? (Mimochodom, náš rozhovor o pokroku by autorov zrejme celkom potešil.)

Tie otázky, ako Graeber a Wengrow zdôrazňujú, nehovoria ani tak o ľuďoch, ktorí žili predtým (či storočia paralelne s tým), hovoria o nás. O organizácii, hierarchii, systémoch myslenia a konania, o brutalite efektivity jednotnej meny, o kolonializme, útlaku, moci vládcov, skrývaní poznania a o technológii, ktorá nás doviedla na samú hranicu našej vlastnej predstavivosti.

Nepopulárna história ľudstva

Keď sa píše populárna história, od Fukuyamu po Harariho a kdekoľvek medzi, píše sa o predmoderných spoločnostiach, o poľnohospodárskej revolúcii, o prechode od primitívnych lovcov a zberačov k organizovanej mase farmárov, o priemyselnej alebo informačnej revolúcii, o národných štátoch, prefabrikovanej práci, o vykorisťovaní spoločenských tried. Cieľom populárnej histórie však nebýva zladiť to, čo za posledné desaťročia preukázateľne vieme o vývoji a fungovaní ľudských spoločností, ani otvorene priznať čo o nej nevieme a zrejme ani nikdy nebudeme vedieť. Cieľom je povedať príbeh, ako v každej knihe – a na tom nie je nič zlé. No zdedený osvietenský príbeh podozrivo často končí zmierením, alebo oslavou hierarchie, organizácie, autority, systému vlády a kontroly myslenia. Oslavou toho, na čo sa dnes sťažujeme – nemáme egalitárnu spoločnosť, nerozumieme slobode a poťažmo zodpovednosti, nemáme vôľu k zmene, a nevieme zmysluplne predstavovať vízie budúcnosti.

Dá sa história ľudstva písať aj inak? Bez teleologických predpojatí o tom, že prostredníctvom vlády pravidiel a organizácie moci kráčame k lepšej budúcnosti? Za akých okolností k nej naozaj budeme kráčať? Ako takúto budúcnosť zadefinovať? O čom tá budúcnosť vlastne je? Je to progres, čo hľadáme a čo máme čakať? A dokážeme budúcnosť kontrolovať technológiou? Alebo je cieľom naopak, celkom jednoducho, radosť z každodennosti, zo života v spoločenstvách, snáď len na tých priemerných 70-80 rokov nášho života, tu a teraz?

Graeber a Wengrow hovoria, že sloboda a autonómia naozaj je možná, a že to, navyše, nie je žiaden vynález modernity. Posielajú tsunami antropológie a archeológie, ktorá ukazuje tisíc rôznych farebných kombinácií usporiadania spoločenského života od tých najstarších po súčasné. A zreteľne tak vyjadrujú, že problém, na ktorý narážame, sa nevolá autokracia, diktatúra, dokonca ani demokracia – volá sa predstavivosť. Vôľa myslieť a prehodnocovať základné otázky. Pýtať sa, či spoločenské zmeny naozaj potrebujú lídrov. Či sa máme len spoliehať, alebo radšej aktívne podieľať, prehodnocovať a tvoriť.

Kritika kritickej vedy a autonómia konať

Pre mňa má táto kniha jeden veľmi osobný rozmer – kritiku vedy a vedcov. Pretože spoločenské vedy nemusia a nemali by za každých okolností končiť cynizmom marxistického historického determinizmu. Z dvoch možností – a) veci sa stali, pretože sa museli stať, alebo b) nikto nevie, čo sa udeje – je zväčša správna tá druhá. Nie len preto, že poctivá veda musí vo svojich vyhláseniach zahŕňať aj vlastné limity, ale preto, že sloboda a autonómia života je v ľudských spoločenstvách naozaj možná.

Niekde tu je aj moje vlastné poučenie. Kultúrna sociológia, tak ako ju čítam a pracujem s ňou v marketingu, je svojou vlastnou logikou predurčená k tomu, aby kultúru videla takmer ako definitívnu odpoveď. Z historického robí kultúrny determinizmus keď hovorí, že to kultúra je onou Weberiánskou železnou klietkou; že každá naša otázka, odpoveď aj interpretácia zmyslu musí nevyhnutne spadnúť do roviny žánrového príbehu a archetypálneho predobrazu.

No kde je v nej sloboda a autonómia myslieť a konať? Kde sa stratila táto jedinečná ľudská vlastnosť, schopnosť vidieť a predstavovať si? Kde splýva rituálny a imaginatívny svet a stáva sa žitou realitou? Odkazujem k rozporuplnej a veľa diskutovanej „relatívnej autonómii kultúry“, tá nie je len teoretickým vyhlásením, aby sa kultúra nezamrazila v ustálených vzorcoch myslenia. Je to aj príležitosť zvažovať, hľadať a tvoriť možnosti, ako môže byť spoločnosť usporiadaná lepšie, aké scenáre predpovedajú aké výsledky, čo všetko je možné a predstaviteľné. A v dôsledku toho sa otvára aj možnosť autonómne zo scenárov vyberať, cieľavedome s nimi pracovať.

Okrem množstva zážitkov a poznania, ktoré mi kniha The Dawn of Everything dala, si v tejto chvíli najviac vážim to, že mi pomohla oslobodiť sa od kritickej teórie, ktorá nedokáže vidieť možnosti, zrieka sa predstavivosti, ktorú mám tak rád. Táto kniha je plná pozitívnej a optimistickej sociálnej vedy, a sú v nej zachytené takmer všetky odtiene anarchizmu, ktoré David Graeber za svoj život dokázal uchopiť.

Práca Davida Graebera ma, spolu s mojím kolegom Andym Cohehnom, inšpirovala k vytvoreniu Anarchist Brand Modelling, novému spôsobu práce so značkou. Tento prístup je k značke veľmi férový, no zostáva optimistický. Presne taká je aj kniha The Dawn of Everything.

Prajeme vám, nech sú sviatky také, aké ich chcete mať. My ich chceme mať pracovné, ale pokojne pracovné. Nie sme na vianočné rituály, darí sa nám žiť bez stromčeka a sme radi, že jedlo nemusíme prispôsobovať lokálnym zvykom. Cítime sa kvôli tom odstrihnutí, sami? Nie. Zistili sme, že nie sme jediní prepisujúci hranice kultúry, v ktorej žijeme. Možno si naša kultúra tie zmeny sama pýta.

Sme radi, že budeme doma a že sme všetci traja zdraví. Sme radi, že si každý z nás robí to, čo ho baví. Je to sviatočný pocit a zároveň stav, ktorý chceme ťahať aj ďalej, do ostatných všedných dní. To sa nám s občasným zakopnutím darí.

Budeme pracovať na zákazke, ktorú sme dali sami sebe. Chceme sa viac otvoriť spoluprácam a ponúknuť nové služby. Sú späté s tvorbou významu cez text, obraz, udalosti a ľudí, no dávajú viac nástrojov do rúk vás, ľudí, ktorí si tvoria svoje značky, témy a komunity. A všetko to v spojení s tretím človekom (nie, nie je to Otis), s ktorým sa nebývalo dopĺňame.  

Nech je váš záver roka taký, aký si prajete, vidíme sa v tom ďalšom!

K & J