All posts filed under “blog

Zrozumiteľne vyjadriť a esteticky zobraziť: tentokrát maľovanie stien

Bavíme sa s obsahom, s významom, ktorý skrývajú slová a obrazy. V každom zadaní hľadáme správny pomer zrozumiteľnosti a krásy. Nemáme radi bullshit, prázdne slová, zbytočné omáčky, ani tie tzv. odborné kecy, ktoré skôr mlžia, než trefne označujú. A nemáme radi krásu pre krásu, trend pre trend, k dizajnu pristupujeme funkčne.

Jakub nás oslovil s jasným zadaním: chce začať podnikať a plánuje maľovať byty, domy, budovy. Okrem bežného maľovania, sa chce hrať aj s dekoratívnymi technikami ako napríklad accentwalls.

V prvom rade sme vecne upratali, čo Jakub ponúka: maľovanie a úpravu stien. Steny sú to, čo Jakub dáva, maľovanie je len jedna cesta k nim. Hlavným hrdinom sa stala stena.

Preto sme zvolili popisný a predsa tvorivý názov: Pohľadné steny.

„Pohľadné“ je hravé slovo. Steny sú krásne na pohľad – je radosť vidieť krásne vymaľovaný priestor. No sú krásne aj na pohladenie – dotyk. Pohladenie stien je prejavom starostlivosti, detailnej a poctivej.

Grafická identita značky je „stavárska“. Žiadne zbytočné ozdobnosti a efekty, jasné písmo, vecný štýl. A ikona, s ktorou sa dá hrať: maliarska čapica. Pamätáte si novinové čapice na maľovanie? Jakub si ich pamätal.

Pohľadné steny nájdete na Facebooku a Instagrame a ak ste z Prešova a okolia, možno ich nájdete aj vo svojej schránke.

tlačové podklady k letáku do schránok

Prvá etapa výskumu zameraného na ľudí s Downovým syndrómom je hotová!

V spolupráci s komunitou rodín a ľudí s Downovým syndrómom v týchto týždňoch realizujeme výskum. Prvá etapa bola zameraná na postoje verejnosti k ľuďom s Downovým syndrómom a cieľom bolo nie len mapovať postoje, ale pokúsiť sa identifikovať bariéry a „pootvorené dvere“ vo vnímaní týchto ľudí verejnosťou.

Výsledky výskumu naznačujú, že ľudí s Downovým syndrómom vnímame skôr pozitívne. Pozitívne stereotypy sú dobrou príležitosťou na komunikáciu a zblíženie, no treba zvážiť, či nemajú aj nevypovedanú negatívnu stránku. Takto napríklad môžeme vidieť ľudí s Downovým syndrómom ako veselých, dobrých a priateľských, no zároveň tým hovoríme aj o ich neúplnosti (nechcem vidieť ich hnev, smútok, žiarlivosť), a ich slabšej výbave do života (naivne dobrí, až detinskí).

Úsvit všetkého: chcieť vidieť možnosti

Je tu slovenské vydanie The Dawn of Everything Davida Graebera a Davida Wengrowa. Knihy, ktorá sa – od svojho vydania v 2021 – stala ikonickou porovnateľne ako kedysi texty Claudea Lévi-Straussa. Čítal som pôvodný text a poviem, že zmenil môj pohľad aj na sociálne vedy, aj na prácu, ktorá ma živí.

Ak v súlade s napísanými recenziami, očakávate obsiahly elaborát o archeológii, antropológii a histórii ľudstva, nešľapnete vedľa. No ako pri mnohých iných sociálne-vedných syntézach (áno, ten text je naozaj syntézou poznania sociálnych vied o posledných 30-tisíc rokoch ľudskej prítomnosti na planéte), nejde tu len o dokumentovanie histórie ľudstva. Alebo len v prvom pláne.

The Dawn of Everything je kniha o predstavivosti. O tom, čo je možné, čo je v našich schopnostiach, ak sa začneme pýtať lepšie otázky než tie, ktoré sa osvietenci pýtali v 16. a 17. storočí. Prečo hovoríme o sociálnej nerovnosti a ako si predstavujeme rovnosť? Čo je to sloboda, autonómia, vôľa a predstavivosť? Kto je „nepoškvrnený primitív“ alebo „surový divoch“, čo s tým má sociálna evolúcia a prečo spoločenské vedy používajú „tradičné spoločnosti“ ako fázu na ceste k tým „moderným“? Sme naozaj tak moderní, pokrokoví a cieľavedomí, ako si predstavujeme? (Mimochodom, náš rozhovor o pokroku by autorov zrejme celkom potešil.)

Tie otázky, ako Graeber a Wengrow zdôrazňujú, nehovoria ani tak o ľuďoch, ktorí žili predtým (či storočia paralelne s tým), hovoria o nás. O organizácii, hierarchii, systémoch myslenia a konania, o brutalite efektivity jednotnej meny, o kolonializme, útlaku, moci vládcov, skrývaní poznania a o technológii, ktorá nás doviedla na samú hranicu našej vlastnej predstavivosti.

Nepopulárna história ľudstva

Keď sa píše populárna história, od Fukuyamu po Harariho a kdekoľvek medzi, píše sa o predmoderných spoločnostiach, o poľnohospodárskej revolúcii, o prechode od primitívnych lovcov a zberačov k organizovanej mase farmárov, o priemyselnej alebo informačnej revolúcii, o národných štátoch, prefabrikovanej práci, o vykorisťovaní spoločenských tried. Cieľom populárnej histórie však nebýva zladiť to, čo za posledné desaťročia preukázateľne vieme o vývoji a fungovaní ľudských spoločností, ani otvorene priznať čo o nej nevieme a zrejme ani nikdy nebudeme vedieť. Cieľom je povedať príbeh, ako v každej knihe – a na tom nie je nič zlé. No zdedený osvietenský príbeh podozrivo často končí zmierením, alebo oslavou hierarchie, organizácie, autority, systému vlády a kontroly myslenia. Oslavou toho, na čo sa dnes sťažujeme – nemáme egalitárnu spoločnosť, nerozumieme slobode a poťažmo zodpovednosti, nemáme vôľu k zmene, a nevieme zmysluplne predstavovať vízie budúcnosti.

Dá sa história ľudstva písať aj inak? Bez teleologických predpojatí o tom, že prostredníctvom vlády pravidiel a organizácie moci kráčame k lepšej budúcnosti? Za akých okolností k nej naozaj budeme kráčať? Ako takúto budúcnosť zadefinovať? O čom tá budúcnosť vlastne je? Je to progres, čo hľadáme a čo máme čakať? A dokážeme budúcnosť kontrolovať technológiou? Alebo je cieľom naopak, celkom jednoducho, radosť z každodennosti, zo života v spoločenstvách, snáď len na tých priemerných 70-80 rokov nášho života, tu a teraz?

Graeber a Wengrow hovoria, že sloboda a autonómia naozaj je možná, a že to, navyše, nie je žiaden vynález modernity. Posielajú tsunami antropológie a archeológie, ktorá ukazuje tisíc rôznych farebných kombinácií usporiadania spoločenského života od tých najstarších po súčasné. A zreteľne tak vyjadrujú, že problém, na ktorý narážame, sa nevolá autokracia, diktatúra, dokonca ani demokracia – volá sa predstavivosť. Vôľa myslieť a prehodnocovať základné otázky. Pýtať sa, či spoločenské zmeny naozaj potrebujú lídrov. Či sa máme len spoliehať, alebo radšej aktívne podieľať, prehodnocovať a tvoriť.

Kritika kritickej vedy a autonómia konať

Pre mňa má táto kniha jeden veľmi osobný rozmer – kritiku vedy a vedcov. Pretože spoločenské vedy nemusia a nemali by za každých okolností končiť cynizmom marxistického historického determinizmu. Z dvoch možností – a) veci sa stali, pretože sa museli stať, alebo b) nikto nevie, čo sa udeje – je zväčša správna tá druhá. Nie len preto, že poctivá veda musí vo svojich vyhláseniach zahŕňať aj vlastné limity, ale preto, že sloboda a autonómia života je v ľudských spoločenstvách naozaj možná.

Niekde tu je aj moje vlastné poučenie. Kultúrna sociológia, tak ako ju čítam a pracujem s ňou v marketingu, je svojou vlastnou logikou predurčená k tomu, aby kultúru videla takmer ako definitívnu odpoveď. Z historického robí kultúrny determinizmus keď hovorí, že to kultúra je onou Weberiánskou železnou klietkou; že každá naša otázka, odpoveď aj interpretácia zmyslu musí nevyhnutne spadnúť do roviny žánrového príbehu a archetypálneho predobrazu.

No kde je v nej sloboda a autonómia myslieť a konať? Kde sa stratila táto jedinečná ľudská vlastnosť, schopnosť vidieť a predstavovať si? Kde splýva rituálny a imaginatívny svet a stáva sa žitou realitou? Odkazujem k rozporuplnej a veľa diskutovanej „relatívnej autonómii kultúry“, tá nie je len teoretickým vyhlásením, aby sa kultúra nezamrazila v ustálených vzorcoch myslenia. Je to aj príležitosť zvažovať, hľadať a tvoriť možnosti, ako môže byť spoločnosť usporiadaná lepšie, aké scenáre predpovedajú aké výsledky, čo všetko je možné a predstaviteľné. A v dôsledku toho sa otvára aj možnosť autonómne zo scenárov vyberať, cieľavedome s nimi pracovať.

Okrem množstva zážitkov a poznania, ktoré mi kniha The Dawn of Everything dala, si v tejto chvíli najviac vážim to, že mi pomohla oslobodiť sa od kritickej teórie, ktorá nedokáže vidieť možnosti, zrieka sa predstavivosti, ktorú mám tak rád. Táto kniha je plná pozitívnej a optimistickej sociálnej vedy, a sú v nej zachytené takmer všetky odtiene anarchizmu, ktoré David Graeber za svoj život dokázal uchopiť.

Práca Davida Graebera ma, spolu s mojím kolegom Andym Cohehnom, inšpirovala k vytvoreniu Anarchist Brand Modelling, novému spôsobu práce so značkou. Tento prístup je k značke veľmi férový, no zostáva optimistický. Presne taká je aj kniha The Dawn of Everything.

Záujem a ako ho vyvolať. Nie len na deň autizmu.

Dnes je 2.apríl, medzinárodný deň autizmu. Je to deň osvety. Pre mňa je osveta vyvolávanie záujmu tam, kde ho je málo. Pod záujmom rozumiem zvedavosť, vnútornú potrebu spoznať, zažiť, pochopiť alebo pozorne vypočuť.

Nášho syna unschoolujeme, čo v praxi znamená, že sa v učení riadi primárne vnútornou motiváciou. Ide za tým, čo ho zaujíma, na čo je zvedavý, kde cíti potrebu spoznať, pozorne si vypočuť, nie za tým, čo je ročníku primerané a „má sa to“. Obdivujem jeho silu a jednoznačnosť. Vidno, že dokáže mať záujem, hlboký a zvedavý, má tú schopnosť a vytrvalo ju trénuje. No aj tak sa objavia situácie, kedy jeho záujmu, snahe pochopiť alebo empatizovať potrebujem pomôcť. Napríklad, keď ho niekto nahnevá, alebo keď je niečo dôležité pre nás, a on musí participovať, aj keď nechce.

Viem, čo v takom prípade určite nefunguje: informovanie. Nad nechuťou a nezáujmom nemá informácia moc. Preletí hlavou bez akejkoľvek odozvy, ako čistý priestrel. Čo dokáže zabrať krátkodobo, je strašenie, zahanbovanie alebo vyvolanie výčitiek.

Niečo ako „aj keď sa ťa to netýka, možno sa ťa to týkať bude a to už bude neskoro, autizmus si zoberie tvoje dieťa, rodinu aj financie.“ (osvetová kampaň Autism Speaks z 90tych rokov)

Alebo niečo ako „Sú tu medzi nami, trápia sa, a ty im nepomôžeš? nepodáš pomocnú ruku? Nie je ti hanba?“ (komunikačný štandard v téme)

Zaberie to, no z dlhodobého hľadiska vyvolanie výčitiek, strachu alebo hanby naruší vzťah a vzájomnú dôveru, čo v dôsledku vyvolá ešte väčší nezáujem, vyblokovanie a odpor. Časom už nepomôže ani pritvrdiť, odozva nepríde.

Čo naozaj funguje?

Nepoteším vás, je to pracné, ale je to ľudských možnostiach.

Aktívne vzájomné vzťahy. Nie informovanie ale zdieľanie, hovorenie aj počúvanie, kontakt, medziľudská komunikácia, každodenná. Tu dole, medzi nami, v bloku, v rodine, v triede, v záujmovom krúžku. Tvorenie vzájomných vzťahov nenahradíme plošným informovaním. Preto považujem za kľúčovú podporu komunít a terénnu prácu s nimi. Všade tam, kde je jeden z nás, z ľudí na spektre, tam sa tvorí osveta.

Stereotypy a totemy. Existuje niečo ako užitočná hranica korektnosti, prekročením ktorej vyvoláme presný opak toho, čo sme zamýšľali – nechuť, nezáujem, v lepšom prípade hnev (je lepší, lebo je aktívny, aj keď negatívne). Vytvorením rozumnej významovej skratky, vytvoríme predpoklad pre záujem. Ten môže a nemusí prísť, no dali sme mu šancu. A to súvisí s nasledujúcim bodom.

Umelecká tvorba. Umelecké prostriedky vznikli preto, aby odovzdali zážitok, príbeh, nie len informáciu. Film, s ktorým sa na chvíľu zžijem, postava, s ktorou súcitím, príbeh, ktorý sa ma dotkne, fotografia, ktorá vo mne vyvolá smiech, alebo zamyslenie, tanec, ktorý ma uchváti, rytmus, ktorý ma rozhýbe. Žiadna mediálna kampaň neurobí takú službu ľuďom na spektre, ako urobí jeden seriál na HBO, napríklad Malý Sheldon.

Podobne to funguje aj u nás v rodine. Keďže som tým začala, dopoviem, že Otis sa nechá vtiahnuť do niečoho, čím žijeme my, rovnako sa aj my necháme vtiahnuť do toho, čím žije on. Máme spolu vzťah. Keď nastane situácia, že jeho záujmu o druhému treba pomôcť, používame skratky, stereotypy, zjednodušenia, ideálne vizualizácie, teda niečo ako „totemy“ ktorých sa vie chytiť a vložiť do nich svoj záujem. No a nakoniec, sledujeme príbehy, na YouTube, v hrách, filmich, knihach, rozprávaniach s ľuďmi, v hudbe, dávame si príležitosť vnímať, cítiť, zažívať.

Inšpirovala ma moja známa, Denisa, ktorá je tiež Aspergerka, včera zdieľala kampaň značky VANISH. Dávam vám ju sem. Nie preto, že by dokonalo spĺňala všetky menované kritéria, ale robí pár vecí dobre:

Využíva filmárčinu, príbeh, s ktorým sa dá stotožniť a dáva mu dostatok priestoru. Využíva stereotyp, čo znamená byť na spektre, pre aktivistov nekorektne, no rozumne a funkčne. Využíva ikonu, mäkučkú mikinu, ktorú nosím, až kým sa nerozpadne, chráni ma pred svetom a dáva mi komfort, napr. aj vtedy, keď žužlem jej rukáv.

Ostatné aktivity späté s kampaňou majú našliapnuté k posilneniu komunity, hoc tam vidím, že sa dá robiť ešte viac. Páči sa mi sprievodná putovná výstava „Ja a môj obľúbený kúsok oblečenia“. Ukazuje príbehy rôznych ľudí na spektre, a pritom je rovnako pútavá aj pre tých, čo na spektre nie sú, veď oblečenie baví všetkých mladých.

VANISH nie je značka vychádzajúca z vnútra komunity, aj také sú, napr. HikiApp alebo Loop, ktoré rastú z presvedčenia, čo je dobré pre ľudí na spektre, môže byť v konečnom dôsledku dobré pre hocikoho iného. No témy sa VANISH zhostil dobre pre všetky zúčastnené strany. Ľudom na spektre záleží na oblečení, ale trochu inak ako väčšine. Záleží nám v prvom rade na tom, aby naše obľúbené kusy oblečenia vydržali čo najdlhšie, aby sa nemenili, zostávali s nami a chránili nás. VANISH v tejto potrebe našiel svoje miesto. Klobúk dole.

Kto dočítal až sem, prejavil záujem. Za ten som vďačná, viem že to vyžaduje čas a energiu.

Kristína

Od polyteizmu k vede a späť: k značkám

Nech to znie akokoľvek jednoducho, myslím si, že challenge sociálnej vedy, ktorým dnes prechádza, sa dá zhrnúť asi takto:

mysleli sme, že je to cesta od tradičnej spoločnosti k modernite. Otázka, ktorú položili postmodernisti po (alebo aj „pri“, tu a teraz!) mnohých katastrofách a zverstvách, ktoré ľudia dokázali stvoriť, znie „dpč, fakt“? A mnohí z nich nepriniesli odpoveď.

Read More
Anarchist Brand Modelling

Anarchizmus: modelovať značku cez komunitu

„Najlepší klienti sú tí, ktorí poznajú svoje značky, ktorí vedia za čím značky stoja a čo vyjadrujú, povedal mi raz jeden kreatívny riaditeľ. My tu ale hovoríme presný opak. Skutočne poznať svoju značku znamená poznať svoju komunitu. Je to niečo, čo máme pozorovať a rozvíjať zvnútra, nie tvoriť zvonka.“ To sú slová Andy Cohena, môjho dobrého priateľa, s ktorým sme dali dokopy manifest Anarchistického modelovania značky.

Read More

Značka, ktorá neovládla masy, len svojich manažérov

Mrzí ma, keď vidím padať komunity. No nezažil som situáciu, že by k tomu došlo kvôli strate zmyslu v komunite samotnej. Stáva sa to preto, že po úspechoch z dlhodobej, vydretej a „špinavej“ práce, ľudia prekročia hranice vízie a uveria v seba samých ako nezastupiteľných nositeľov. Z tvrdej práce sa stane poslanie v mene vysokých myšlienok. Z každodennej viery v značku, ktorá je o nich, sa stane bohorovná viera v čosi „nad“ nimi.

Značky strácajú kontakt s ľuďmi, na ktorých pleciach vyrástli, keď uveria v silu systému a organizácie, ktoré reprezentujú. V tej istej chvíli, keď sa systémové pravidlá, vtieravé slogany a páčivé obrazy povýšia nad ľudí, ktorí by mali mať schopnosť si ich zvnútorniť a žiť nimi.

Vtedy značky, namiesto toho, aby ďalej rozvíjali svoje komunity (spotrebiteľov, voličov, nositeľov myšlienok), diverzifikovali, prehlbovali svoju činnosť, oslavovali svoju divotvornosť, a každodenne robili to, kvôli čomu kedysi vznikli, nahrádzajú svoju prácu za misijnú činnosť. Z obyčajných, živých, každodenných ľudí robia prorokov, mýtických nositeľov desatora.

A potom padnú.

V skratke to je príbeh mnohých dobrých politických, komerčných, mimovládnych aj samoorganizovaných projektov. Nevedia si rady so svojimi interpretačnými komunitami, a začínajú sledovať machiavellistické predstavy, že menia svet a ovládajú masy. Prestávajú vyjadrovať radosť a stávajú sa mocnejšími, než ľudia, ktorí ich stvorili. Niekedy až v zmysle „sme dokonalí a naučíme vás vidieť, že naozaj sme.“

Nuž áno, kedysi to býval zmysel budovania značky. Vytvoriť víziu, misiu a tlmočiť predstavu značky – tej hodnotovej kotvy niekde v budúcnosti. Značka ako vzor, ku ktorému sa chceme dopracovať, a ktorý vyjadruje súcno cez emocionálne asociácie podľa Kotlera. To je však práve ten prísľub, ktorý už nie je možné naplniť: je to kreslenie obrazov, ktoré nie sme schopní uskutočniť.

Lesson learned

Tú „špinavú“ a nikdy nekončiacu prácu s komunitami ľudí nenahradíš za systém, reklamné spoty a veľké naratívy. Dá sa len robiť, pracovať, odohrávať ten scenár. A teda prestať vnímať život komunít značky ako nejaký skanzen, ako safari park, kde zhromažďujeme tých, ktorých sme „ovládli“. Pretože v tejto chvíli sa už odohráva presný opak: to safari vzniklo na marketingovom oddelení, kde sa endemické druhy brand manažérov bezcieľne živia zhromažďovaním dát o výkonnostných parametroch značky. Značkou sme neovládli masy, ale len sami seba.

Konkrétne?

Trebárs tú bájoslovnú „čerstvosť potravín“ nedosiahne žiaden obchodný reťazec, ani v najvlhkejšom sne. Pretože citróny budú v predajných regáloch plesnivieť vždy a ľudia ich tam budú vždy aj nachádzať. Ergo má zmysel napriek tomu hovoriť o „čerstvých potravinách“? Kresliť obrazy dokonalého reťazca? Alebo radšej pátrať po pravdivejších, i keď menších slovách, pre užšie komunity ľudí? Po problémoch, ktoré sú naozaj na stole, a ktoré značkou aj dokážeme riešiť?

Zmysel brandingu sa dávno zmenil, len my to stále nie a nie pochopiť. Na stole je naliehavá požiadavka: reflektovať veľké spoločenské zmeny a neskrývať sa pred nimi za ideálnymi slovami a obrazmi o značke.

Že sa máme vrátiť späť a pestovať značku tou „špinavou“ etnografickou a komunitnou prácou s ľuďmi, je holý fakt. A hovorím to aj sám proti sebe – proti tomu, čo som kedysi považoval za svoju prácu vo svete „veľkého“ marketingu. Zdá sa mi, že je príliš veľa marketérov, a príliš málo surového, každodenného porozumenia, ktoré odkrývame – a ktoré by naozaj malo zmysel brandovať. O to cennejšie sú projekty, ktoré k veľkým úspechom a víziám pristupujú s pokorou a s citom k ľuďom, na ktorých pleciach stoja.

J.


Pod čiarou: v tej „špinavej“, terénnej práci je inak kopec radosti a pasie. Ľudia dokážu byť čarovní, ak im dáme trochu záujmu a dôvery, ak k nim nepristupujeme ako k ovládanej mase.

(Ilustračné foto: Unsplash)

Zabudnuté tváre komunitnej značky

Čítam článok zo Social Semiotics, 2017: G. Rossolatos o brand image a celú tú debatu v Pierceovej línii sémiotiky značky od indexu po ikonu. Nemám k nemu nejaký špeci vzťah, ale Rossolatos už roky prezentuje kvalitné systematické premýšľanie. (Ak vás naozaj zaujíma vedecká debata o brandingu, nie len hecovanie na Linked Ine, tak vás to určite lízlo. Tu: https://doi.org/10.1080/10350330.2017.1329973.) A pritom – trochu nesúvisle – premýšľam, ako boli značky integrálnou súčasťou spoločnosti pred ’89.

Nemyslím retailové značky, ktoré dookola nostalgizujú „poctivú socialistickú“ výrobu piva a/alebo familiárne mechanizmy správania typu „keď ju miluješ …“. Nemyslím ani rádoby-vtipné ponášky na ost blok a červené hviezdy v logách. Preskočme na chvíľu spomienky na divokú privatizáciu a všetky súvislosti „transformácie“ v 90. rokoch a po nich, a vráťme sa do dekád povojnovej výstavby miest.

Mám na mysli Doprastavákov, Metrostavákov, Hydrostavákov, Váhostavákov. Množstvá a množstvá ľudí, ktorých sociálna identita a poťažmo niekedy aj súnáležitosť v nejakej miere súvisela so značkou zamestnávateľa, t.j. s národným / štátnym podnikom. Susedské komunity v podnikových panelákoch a bytovkách. Herne a premietania v pivniciach a opustených práčovniach, predzáhradky, detské ihriská pri domoch a všelijaká „svojpomocná“ infraštruktúra.

Neobhajujem „socialistickú brigádu“ (ani neoslavujem urbánnych hipsterov, ktorí ju fashion-kolonizovali). Hovorím o tradícii komunitnej svojpomoci a samoorganizácie. Pretože dodnes stretávam pred domom bývalých „pozemákov“ (Pozemné stavby), ktorí mi hrdo vravia „toto postavili pozemáci, všetci sme sa poznali, a robili sme to najlepšie ako sa dalo, lebo sme to stavali pre seba.“ (Niekedy to, žiaľ, vyznieva inak a má to podobu nechutného hejtu, ktorá zakrýva pocit straty významu a viditeľnosti. A niekedy je to tiež prešpikované dávkami z populárnych politických naratívov.)

Konkrétne v týchto slovách je nostalgia aj spomienkový optimizmus, iste. Ale nestoja na vode. Nejaká poctivá debata nie je na krátky blog, no smerujem k inej pointe. Chcem povedať, že výživná ľavicová kritika kapitalizmu (v mnohom zaujímavá), by apriori nemala smerovať k značke. Domnievam sa totiž, že značky (znaky) boli, sú a budú, z povahy reprezentácie a kolektívneho vedomia, ktoré vyjadruje komunitnú identitu – pokiaľ teda o komunite neuvažujeme iba plytko, ako o súčte jej členov.

Poukazovať na pokrytectvo značiek v CSR, na alibistické CRM, na bezcieľne hromadenie zisku, alebo na neochotu zašpiniť si ruky poctivou etnografiou, a stále to len prekrývať novými a novými sloganmi a spotmi, značku samotnú nevylučuje. Špeciálne tú komunitnú, miestnu, participatívnu, grass-rootovú atď.

Ani neviem, možno je to už dávno všetkým jasné a opakujem niečo, čo už bolo tisíckrát povedané. No značka rástla na rovnakých princípoch pred 50-timi rokmi ako rastie dnes. Minimálne v tom zmysle, že je to spoločenský výtvor, a vyjadruje teda v prvom rade niečo spoločenské.

J.

(Ilustračné foto: Drážďany 1980, Deutsches Bundesarchiv / Wikimedia, Ulrich Haessler)

Pečú sa u nás nové spolupráce a služby

Prajeme vám, nech sú sviatky také, aké ich chcete mať. My ich chceme mať pracovné, ale pokojne pracovné. Nie sme na vianočné rituály, darí sa nám žiť bez stromčeka a sme radi, že jedlo nemusíme prispôsobovať lokálnym zvykom. Cítime sa kvôli tom odstrihnutí, sami? Nie. Zistili sme, že nie sme jediní prepisujúci hranice kultúry, v ktorej žijeme. Možno si naša kultúra tie zmeny sama pýta.

Sme radi, že budeme doma a že sme všetci traja zdraví. Sme radi, že si každý z nás robí to, čo ho baví. Je to sviatočný pocit a zároveň stav, ktorý chceme ťahať aj ďalej, do ostatných všedných dní. To sa nám s občasným zakopnutím darí.

Budeme pracovať na zákazke, ktorú sme dali sami sebe. Chceme sa viac otvoriť spoluprácam a ponúknuť nové služby. Sú späté s tvorbou významu cez text, obraz, udalosti a ľudí, no dávajú viac nástrojov do rúk vás, ľudí, ktorí si tvoria svoje značky, témy a komunity. A všetko to v spojení s tretím človekom (nie, nie je to Otis), s ktorým sa nebývalo dopĺňame.  

Nech je váš záver roka taký, aký si prajete, vidíme sa v tom ďalšom!

K & J    

Budúcnosť už bola a ten „klient“ je spoločnosť

Nie je to tak dávno, keď korporáty spokojne tlmočili všeobecný prísľub o naplnení, radosti, hojnosti a instantných riešeniach problémov, ktoré sa dajú kúpiť. Ten čas je preč. Nie kvôli pandémii, vojne na Ukrajine, inflácii a energetickej kríze. Ani kvôli neschopnosti štátu (mnohých štátov) vyrovnať sa s čímkoľvek z toho. Kríza sa stala novým normálom vo chvíli, keď sme stratili právo akýkoľvek dôsledok modernity volať „nezamýšľaný“. Preto sa situácia obrátila: spoločnosť je v pozícii „klienta“, ktorému celý marketing – od teórií a škôl, po konzultantov a korporáty – prezentuje plán svojej vlastnej zmeny.

Read More