Banner image
Categories

Epidémia nacionalizmu

[489 slov, 123 sekúnd čítania]

Na konci roka si dovolím aj niečo iné, ako sa vŕtať v marketingu. Bohužiaľ, na Slovensku prebieha zmena, ktorá je tehotná orbánovskou verziou neliberálnej, nacionalistickej demokracie.

„Obroda národa“ (oživovanie národného mýtu) ako čohosi čistého a správneho, predurčeného riadiť dejinnú zmenu a naplniť tak úlohu, ktorá mu bola daná pri jeho údajnom zrode, mi príde neprehliadnuteľná. Vynorilo sa množstvo ľudí aj organizácií, ktoré oslavujú národný mýtus – niektorí viac ako začleňujúcu identitu („my spolu“), iní skôr ako vyčleňujúcu („my“ proti „nim“). Napriek tomu, že sa za škodlivý väčšinou považuje iba druhý typ, som presvedčený, že nacionalizmus je zhubný a priori.

Národ je pre mnohých ľudí subjekt rovnakej (ak nie vyššej) úrovne ako štát. Pokiaľ tieto dva spolupracujú, aspoň v teórii by nemali podnecovať sociálne problémy, pretože štát je garantom ľudských práv. No národ sám žiadne univerzálne práva negarantuje. Vytvára a posilňuje pocit identity – sunáležitosti na základe kultúrnej, etnickej, historickej, územnej a niekedy rasovej príslušnosti. Čo dnes prebieha na Slovensku, a čo sa už roky drží v Maďarsku, je práve presun garancie zodpovednosti za ľudské práva zo štátu na národ. Štát by vlastne nemal byť nositeľom práva, mal by ho odovzdať národu. Táto zmena sa označuje ako „politizácia“, je protikladom univerzálne definovaných ľudských práv a prináša zlo, ktoré nie je neporovnateľné so šírením národných mýtov v 20. a 30. rokoch 20. storočia.

Pokiaľ má národná politika ambíciu rozhodovať o univerzálnych ľudských právach (preto „politizácia“), potom viac nežijeme vo svete po druhej svetovej vojne, žijeme pred ňou. Vraciame sa do obdobia, kedy ľudia nemali rovnaké práva, pretože tu bolo niečo vyššie: viera v údajne „tisícročný národ“, ktorý, chudák celý ušľapaný, vstáva z popola. Slovenský národ konečne vstáva, putá si strháva – podobne ako národy všade naokolo. „Ufňukanci“ tak v mene národa berú právo do vlastných rúk, pretože národný záujem stojí nad jednotlivcom (či inak než národne definovanou skupinou ľudí). Žiť pre národ je viac ako žiť pre slobodu, radosť, šťastie a sebanaplnenie. Touto vierou dnes, žiaľ, žije Maďarsko a roky nad ňou slintá aj slovenská populistická a extrémistická scéna.

Národ by ale nemal byť viac, ako pocit, ktorý môžu jedni zdieľať a iní ho smelo ignorovať. Národ nás nerobí ľuďmi. Ľudskosť nám dáva rešpektovanie práv všetkých (majorít aj minorít), a vzájomná komunikácia a porozumenie. Právo garantované štátom nám nedáva možnosť obviniť skupinu ľudí za zlo, pretože majú spoločný nejaký znak, vieru či správanie (je jedno, či sexuálnu orientáciu, vzťah k hamburgerom alebo veľkosť topánok). Naopak, národ má jednoduchého nepriateľa a aby sa udržal, takmer vždy bude seba samého stavať do pozície ohrozeného – zvonka „cudzími“, zvnútra „neprispôsobivými“. Preto ani minulé ani súčasné „národné dobro“ nie je dobro.

Národný mýtus je škodlivý už preto, že odvracia pozornosť od miliónov problémov, ktorým sa potrebujeme venovať, a pred ktorými nás žiadne vydupávanie národnej identity neochráni. No slovenskí extrémisti a populisti spravia maximum pre jeho obrodu. Je to ukrutne nebezpečné a som presvedčený, že si to jedni aj druhí dobre uvedomujú.

[Čítanie: Ernest Gellner: Nacionalizmus, Jakub Drábik: Fašizmus, Roger Griffin: The Nature of Fascism.]