Banner image
Banner image
Categories

Identita slovenského fašizmu

[494 slov, 124 sekúnd čítania]

Extrémisti sa na Slovensku nedostali tak ďaleko vďaka ideológii fašizmu. Nie výlučne, nie len. Darí sa im, lebo svoju značku postupne priväzujú na prvky identity Slovákov: ortodoxný katolicizmus, rodinu, ľud a ľudové tradície, prejavy fyzickej sily, šport. Slovák nechce byť zmäkčilý ale priamočiary, musí myslieť zdravým rozumom, hovorí, čo má na jazyku. Navyše, ochotne sa nechá vlákať do komfortnej predstavy životnej krivdy: „za všetko môžu druhí, my iba bránime čo je naše.“

Po volebnej kampani sa dá povedať, že sa niektoré významy a ikonické symboly extrémizmu postupne roztopili medzi viaceré strany, ktoré ich hrdo zdieľajú tiež. No treba povedať aj „B“: Slováci nie sú apriori násilníci. Iba málo z nich by sa priamo podieľalo na verejnom lynčovaní, no zrejme by sa v kľude prizerali a v duchu či na Facebooku dokonca otvorene tlieskali do rytmu. To zlo, ktoré extrémisti reprezentujú, tak iba čaká, kedy bude ospravedlniteľné a beztrestné. Jeho význam je v každom z nás a čaká, kedy bude môcť vyklíčiť; niektorí sú voči nemu rezistentní, iní už menej. Ale fašistom sa podarilo zasiahnuť jeho citlivé miesto – národný útlak, a zneužiť tak vo svoj prospech podstatné prvky našej identity.

Prečo sme vstúpili do protifašistickej kampane? Z presvedčenia, jednoducho. Protifašistické iniciatívy nám nepriniesli zisk, ale nahnevali nás komentáre, ktoré aktivistov odrádzali od protifašistických iniciatív: vraj protestné hlasy a preškrtnuté swastiky fašizmus iba viac zvýrazňujú. Platilo by to snáď iba v situácii, keby by bol fašizmus neviditeľnou deviáciou inak štandardnej politiky, nie opakovane legitimizovaný hlas verejnej debaty.

Protifašistickej mobilizácii pomohli politické strany, ktoré sa nebáli vedľa svojich lôg umiestniť aj preškrtnuté hákové kríže a gardistické dvojkríže, no pomohli jej v prvom rade stovky aktivistov. Iba ťažko by sme odhadovali vplyv všetkých aktívnych hlasov na konečný výsledok extrémistov vo voľbách, no preukázateľne došlo k významnému poklesu (januárový výskum politických preferencií agentúry Focus odhadoval podporu ĽSNS medzi 11,2% a 16%, volebný výsledok je 7,97%). Za podstatné však považujeme najmä to, že tieto kampane sa stali „pilotnými projektami“ re-konštrukcie významového priestoru identity Slovákov. Nejde nám teda o čísla, ale v prvom rade o dlhodobé stavanie zmysluplného významového priestoru identity Slovákov v 21. storočí.

Zaregistrovali sme mnoho kampaní, na niekoľkých sme sa podieľali. Za najsilnejšiu považujeme iniciatívu Nie v mojom kroji. Ide priamo na stred zneužitých významov národnej identity – tradíciu, folklór, lokálpatriotizmus a regionálnu identitu. Je protestom hmatateľných ikonických ľudových obrazov voči zneužívaniu všeobecnej predstavy „ľudu“ (veľmi cenné špeciálne voči názvu „Ľudová strana Naše Slovensko“). Naviac, táto iniciatíva nezostala pri konštatovaní „nie“, ale ponúkla aj pozitívnu odpoveď – pestrosť folklóru a jeho vítajúci charakter: chlieb a soľ. Všeobecne, dôvod, prečo je táto iniciatíva pre nás najcennejšia, je spôsob akým pracuje s historizujúcim národným, ľudovým významom, ktorý je pre fašistov extrémne cenný. Folkloristi totiž ukázali, že to pekné a ľúbožvučné na kultúrnom kóde aj so všetkými jeho emocionálnymi asociáciami, fašistom nepatrí.

Iniciatíva Postavme sa spoločne postavila voči pasivite a prehliadaniu extrémizmu elitných slovenských športovcov. Citové podfarbenie videa tu zohralo svoju rolu, ale omnoho významnejšia je jeho väzba na športovú históriu novodobého Slovenska, ktorej sú hlavní protagonisti tvárami – zosobňujú silný významový priestor slovenskej hrdosti dneška. Ak by sme na týchto dvoch iniciatívach, síce veľmi pracovne ale predsa, rozdelili slovenskú identitu na historickú a súčasnú, potom „ľudácky hejslovák v nás“ dostal facku za zneužívanie kultúrneho dedičstva a „nenávistný fanúšik v nás“ dostal facku za hajlovanie na štadióne.

Veľa energie sme venovali iniciatíve #materinská. Nakoniec kvôli legislatívnym obmedzeniam volebnej kampane skončila pod hlavičkou politickej strany a kampaň sa nerozrástla tak, ako by jej slušalo (už prítomnosť značky PS/S #materinskú v dezinformačnej scéne, kam mala mieriť, oslabila). No priamočiare materinské usmernenia, ktoré apelovali na jednoduchú každodennosť, zdravý rozum, či elementárnu predstavu o „materskom cite“, sa stretli so žiadanou reakciou protistrany. Veď rodinu a materstvo si nemôžu nechať vziať!

Na protest sa významným spôsobom postavili mnohé iniciatívy a organizácie: Zastúpenie Európskej komisie na Slovensku, Kresťania proti nenávisti, vytrvalí protifašistickí aktivisti z Banskej Bystrice aj Mladí proti fašizmu, iniciatíva Za slušné Slovensko, viaceré mimovládne organizácie a médiá (Nko, SME, .týždeň), umelci (vzniklo napr. niekoľko silných protestsongov). Určite sme nezachytili všetky, čo je snáď aj dobrý dôkaz toho, že ich bolo naozaj veľa. Okrem toho za prelomový úspech volebnej kampane považujeme aj mobilizáciu Rómov v protifašistických protestoch politických strán.

Čo však vo významovom priestore chýbalo, bol hlas silových zložiek, ktorých sa samozvaná domobrana snaží suplovať: profesionálni vojaci, policajti. Rovnako chýbala výraznejšia podpora cirkevných organizácií, ktorá sa nemôže skrývať za (už tak často zle predstieranú) apolitickosť.

Z divokého a veľmi akčného obdobia volebnej kampane pre nás (všetkých) na nasledujúce obdobie vyplýva veľká výzva: rekonštruovať význam slovenskej identity, či už národnej alebo európskej tak, aby bola viac odolná voči výpadom extrémistických budižkničemov, či vychytralých populistov. Nestačí robiť nezmyselné kampane za štátne a nestačí ani hovoriť jednoduché „nie fašizmu“. Potrebujeme systematicky pracovať na pozitívnej identite, vyhľadávať príležitosti jej tvorby s pozitívnym významom.