Od polyteizmu k vede a späť: k značkám

Nech to znie akokoľvek jednoducho, myslím si, že challenge sociálnej vedy, ktorým dnes prechádza, sa dá zhrnúť asi takto:

mysleli sme, že je to cesta od tradičnej spoločnosti k modernite. Otázka, ktorú položili postmodernisti po (alebo aj „pri“, tu a teraz!) mnohých katastrofách a zverstvách, ktoré ľudia dokázali stvoriť, znie „dpč, fakt“? A mnohí z nich nepriniesli odpoveď.

Čo sme si neuvedomili, alebo si len nechceme pripustiť, je, že modernita vyvolávala dojem, že ideme od polyteizmu k nejakému vedeckému monoteizmu (s pravdou s veľkým P namiesto boha s veľkým B).

Teraz to vyzerá, že sme pristáli tam, kde sme vzlietli – pri polyteistickom termináli – ktorý sa do súčasného jazyka dá preložiť asi ako multiparadigmatická predstava vedy. Ide o to, že fundamentálne otázky o povahe Ja, sveta, významu, prírody, kultúry a spoločnosti sa nedajú zodpovedať jednohlasne, pokiaľ teda nenájdeme kritériá či nejakú inú bytosť než ľudského tvora, ktorá by ich zodpovedala (… a aj vtedy by sme museli presvedčiť samých seba, že to, čo nám tá bytosť hovorí, súhlasí s tým, ako tomu rozumieme. Podobne ako sa pýtame boha, prečo toto všetko dopustil.)

Tu, v tomto bode, prichádza tá fascinujúca debata kde presne je demarkačná línia medzi (a) tým, čo znamená ľudskosť, ľudské práva alebo sunáležitosť, a z čoho ich odvodzovať (realistická predstava vedy, ktorá má svoju konštantu v „esencii“), keďže viac než naliehavo potrebujeme dospieť a udržiavať túto základnú, základnú zhodu na tom, že ľudský život je vždy na prvom mieste; a zároveň (b) udržaním myšlienky napĺňajúceho života tu a teraz, t.j. zachovávania si viery, že život vôbec má nejaký zmysel (nominalistická predstava vedy, možno s pár kúskami hedonizmu, ktorá má svoju konštantu v aspoň trochu autonómnom „význame“).

Pri ruskej okupácii Ukrajiny, klimatickej kríze, migračnej kríze, pandémii, (post-)kolonializme, pokračujúcich rodových a rasových opresiách a pod. – nepríde mi prekvapivé, že zažívame nárast či návrat k marxistickým predstavám o esencialistickej sociálnej vede. A klamal by som, ak by som povedal, že ich nevítam.

No nemyslím si, že tie dve – kulturalistická a realistická veda – sa vylučujú, že stoja v konflikte so svojimi ideálmi. Kulturalistická veda nám však pripomína, že ľudia majú túto nádhernú potrebu a vôľu cítiť a myslieť a žiť a zakúšať život, a že to naozaj môže a má byť niečo, čo stojí za oslavu. Nemali by sme to gumovať a nahrádzať akousi jednotnou víziou perfektnej spoločnosti. Pretože k nej nedôjde tak či onak, nie po páde Habermasovej teórie komunikatívneho konania či dokonca vôbec po Weberovi, spred viac ako storočia.

Paradoxne, ten inherentne kulturalistický smäd po význame a zmysle platí aj pre realistickú vedu. Pretože ľudský život – a tiež naša predstava prirodzenej, realistickej esencie, ktorá je pravdivá aj bez toho, aby sme o nej vôbec mali šajnu – odkazuje na význam a zmysel pravdy v sebe samej, tak ako ju čítame a chápeme, teda celkom od začiatku až na koniec jej významu v spoločenskom živote.

Jednoducho, ľudia sú zvedavé bytosti – stále sa pýtame „prečo“ a „čo“ sa to deje. A myslím si, že by sme sa tie otázky mali pýtať spolu – a prinášať na ne komunitné, zdieľané odpovede. Nie sú to otázky a odpovede pre uzavreté byrokratické svety. Nech tie akademické, schované za platobnými bránami k vedeckým článkom, alebo tie, ktoré sa skrývajú za právnymi kľučkami copyrightov „originálnych“ značiek, „originálnych“ tvorcov a ich „originálnych“ performatívov.

To pre mňa znamená Anarchist Brand Modelling, a je to aj jeden z ústredných motívov, ktorý nás viedol k jeho tvorbe.

J.