All posts filed under “blog

Rozhovor o význame faktov a príbehov

Ďalší z našich partnerských rozhovorov. Nás veľmi baví rozprávať sa. Ak niekoho baví to počúvať, je to ako by bol u nás na návšteve a to nás baví tiež. Tento rozhovor je o význame faktov a príbehov, vysporiadavame sa s povzdychom na tému „ľudia bohužial nepočúvajú fakty“. Hovoríme aj o príkladoch, aj o tých z našej dielne, napríklad o Prímerí alebo o Beznávodu, ale nie len. Video tu.

Prímerie ako terapeutický priestor

Našli sme pre Anetu jej významový svet a jeho prvé stvárnenie je nový web primerie.sk

Aneta za nami prišla s celkom zásadným zadaním. Nielen že chcela zmeniť prácu, ale aj mesto, v ktorom ju bude robiť, miesto kde bude žiť. Nový začiatok.

Rozhodla sa, že v Bratislave vytvorí terapeutický priestor. Jej skúsenosti ju viedli cez svet autizmu, no neobmedzuje sa naň. Jej prvé slová k zadaniu boli: „V pohode. Chcem ľuďom pomôcť zažiť ten pocit, pocit byť v pohode. Bez ohľadu na to, čo sa odohráva, cítiť vnútorný kľud na svojej ceste.“

Nakoniec sme z niekoľkých možností názvu pre jej novú službu, vybrali názov „prímerie“ – stav, ktorý nepopiera že ťažkosti existujú, ale dáva vydýchnuť z bojov, čistí myseľ a ponúka nadhľad. A tento pocit sa nám najlepšie spojil s vodou, s vodnou hladinou, ktorá sa hýbe, vlní a do nekonečna plynie. Dokonca sa nám počas písania textov pre web podaril preklep „prímorie“ a zaznelo aj uzemňujúce „prízemie“.

Aneta si sama na svojej koži zažila, že najväčším nepriateľom si je často človek sám. Preto Prímerie ponúka bezpečný priestor na zloženie zbraní, ktoré mierime sami na seba. Všetky naše vnútorné hlasy, ktoré nás trestajú, kontrolujú, držia späť a nedávajú nám vydýchnuť.

Prímerie so sebou, ľuďmi a svetom je to najpodstatnejšie, čo Aneta svetu dáva. A dnes je ho naozaj treba. Ale nie v jeho povrchnej alebo naivnej podobe. Anete nejde o pekne vyzerajúce, no vo vnútri falošné zmierenie s tým, s čím sa zmieriť nechceme alebo sa zmieriť nedá. Nejde jej ani o popieranie rozdielov a konfliktov, v ktorých ako ľudia prirodzene žijeme. Skutočné prímerie si je vedomé sveta vo všetkých jeho podobách, no dáva nám nadýchnuť, umožňuje zložiť zbrane, aspoň na chvíľu premýšľať a vedome kráčať ďalej, do boja alebo k našim pokojnejším dňom.

Na fyzickom priestore ešte pracuje, ale ozvať sa jej dá. Na primerie.sk nájdete prehľadne spísané služby, ktoré ponúka. Neváhajte sa jej ozvať alebo si prečítajte jej osobné blogy.

Jeden človek + jedno svetlo, 2. časť: lineárna diagonála a význam

Pokračujem v uvažovaní, ktoré som naznačil v predošlom blogu. Lineárne svetlo: úzky pás výrazného svetla, ktoré sa nezvykne používať v portrétnej fotografii ako hlavné či nebodaj jediné. Tak tu je jeho použitie v diagonále, šikmo z rohu do rohu, len pozor: nie je roh ako roh, uhol ako uhol. Na natočení a umiestnení svetla veľmi záleží, pretože každá poloha hovorí niečo trochu iné, každá umocňuje iný význam. A o ten ide pri každej fotke v prvom rade.

Nepoznám žiadne „pravidlo“, ktoré by hovorilo pod akým uhlom by sa malo svietiť lineárnym svetlom. Vyskúšal som všelijaké. Viac zvislé (v 75° / 105° uhle, resp. smerom k 11 na hodinkách) kopíruje vonkajšiu líniu a schováva nos do tieňa (01). Celkom prísne kreslí kontúru tváre. Nezvyčajný uhol, až sa chce povedať fakticky dokumentárny, či dokonca, uff, „racionálny“. No oproti vertikálnemu, jasne zvislému svetlu, tu pôsobí trochu nerozhodne. Je to chyba? Nie, je to jedinečný význam, iba nie sme zvyknutí pozerať naňho a vciťovať sa. No nerozhodnosť na portrétnej fotke je príjemne absurdná a satirická, je krásne divná, pretože hovorí niečo, na čo sa nepozeráme radi: „neviem“. Nezdá sa, ale je to veľmi jasná, zmysluplná a dôležitá výpoveď. Kiež by ju ľudia hovorili častejšie namiesto vzájomného utvrdzovania sa v kravinách.

(A opäť sme pri tom: tisíc vecí, a medzi nimi predstava technologického pokroku, nám dávajú prísľub poznateľnosti. Akoby všetko bolo problém a najlepší spôsob, ako sa s problémom vysporiadať, je rýchlo nájsť riešenie – ideálne cez telefón. Že preto zákonite vymyslíme blbosť, je druhoradé. Ergo nie, tak otázka predsa nestojí. Ide o to, či vôbec riešime zmysluplné veci, či sú v dosahu rozumu jednotlivca a spoločnosti. Viem, že to boli, je to ťažšia cesta, ale je aj veľmi oslobodzujúca a obohacujúca.)

Väčší náklon (30° / 150°, resp. 10 na hodinkách) je prenikavejší, kreslí obidve oči, ktoré vyskakujú z línie medzi čelom a lícom (02). Je to skúmavý, pozorný portrét. Zvýrazňuje kontúry obočia, líca a sánky vzadu pri uchu. Akoby vystupoval z tmy a fascinovane zíral. Mierny náklon hlavy navyše hľadá prispôsobenie sa svetlu, chce pochopiť skúmané a vyrovnať sa s ním. Takže: chceš obsesiu? Máš ju mať!

Pri vodorovnejšom uhle však strácam ústa. Dobre, tú cenu rád zaplatím, ak je výpoveď z fotky naozaj skúmavá či možno až nutkavo, posadnuto vedecká – ako sledovať experiment in medias res.

Pokiaľ ale ukazujem mnohosť povahy (nie rozporuplnosť ako pri vertikálne rozdelenej tvári), so svetlou aj temnou stranou zároveň, potom potrebujem ukázať ústa. A potrebujem vôbec uvidieť celý kontext portrétu: skúmať tvár, oči, ústa, vlasy, obočie, líca, bradu a čelo detailnejšie. Potrebujem rozoznať línie, s ktorými svetlo môže pracovať. Tu sú to vlasy, ktoré tvoria hranicu medzi svetlom a tieňom a výrazne rozdeľujú čelo na svetlú a tmavú časť. Preto má zmysel, aby sa línii vlasov prispôsobil aj smer svetla, +/- rovnobežne. Ten uhol je cca 45°, ale nejde o číslo, o pravidlo. Je to o línii, ktorá vystihuje tvár a jej význam. Ohraničuje príbeh akýmsi, a nemám to slovo veľmi v láske, „prirodzeným“ spôsobom.

Ani hranica svetla na vlasoch však nemusí byť apriórna; vlasy samy sú len jedna časť kompozície. Lineárne svetlo ich dokáže nakresliť jednoznačne, ale vie ich aj rozostriť. Môže ísť nižšie a pridať trochu tieňa pod ofinu (03), aby sa zvýraznila plocha tváre s nosom uprostred. Získavam viac ľavého oka. A mám z toho viac nejednoznačnosti – čo je inak povedaná otvorenosť alebo hľadanie. Svetlo však môže ísť aj ponad líniu ofiny (04), zvýrazní ju ako hranicu svetla. Omnoho viac do popredia vystúpi čelo (a myseľ). Zároveň sa stmaví a sprísni obočie, priamo nad zreničkami je tma. Už to nie je nejednoznačné, naopak. Kreslí (a násobí) sa tu presvedčenie a odhodlanie.

Je teda zrejmé, či chceš povedať, že hľadáš, alebo si už (dávno) našla/našiel. Prinášaš otázky alebo proroctvá a spasenie? Úplne malý posun svietenia a tak veľký rozdiel významu! Od širokého, otvoreného, k uprenému, presvedčivému, až nástojčivému výrazu – a to len vďaka párcentimetrovému posunu. (Nie svetlo sa nevzdialilo, naozaj je iba nižšie.) A tak dokážem vidieť ten rozdiel celkom zreteľne: prostredníctvom (03) zaznie možno slušný pozdrav a otvorená otázka. Ale pri (04) sa človek dlho neodhodláva, aby divákovi povedal aj tri-štyri dobre mierené „poklony“. Uprostred tváre vzniká výrazná a suverénna kresba.

Svetlo nevyhnutne nemusí maľovať celú tvár. Zvýraznený detail, čiastočne vystúpený tieň a svetlom takmer nedotknutá plocha spolu vytvárajú vrstvy významu, ktoré spolupracujú. Svietiť detail je výraznejšie, než svietiť plochu tváre – a umožňuje to kontrast. V prvom prípade začínam pod pravým okom, už za hranicou vlasov a ofiny (tie sú v tme), a diagonálne smerujem doľava hore (05). Svietim segment tváre a ten sa stáva focusovaným, zameraným na tému. Podobne ako pri chronicky opozeraných fotkách „spoza žalúzií“, cez ktoré presvitá denné svetlo do tmavej izby. Ale predsalen sústredenejšie – pretože sa tu nehráme na fashionable svetelný efekt, ale predstavujeme priamočiary portrét človeka.

Ak svetlo smeruje diagonálne dole a začína napr. na koreni nosa, uprostred medzi očami (06), potom nejde natoľko o nepremýšľanie ako skôr o snenie, daydreaming. Pohľad mimo objektív to skoro vždy naznačuje, no svietenie mimo čela ten pocit ešte umocňuje. (Ešte raz: máme relatívne ustálené čítanie kultúrnych obrazov s výrazným čelom, ktoré odkazujú na aktívnu myseľ, a obrazov bez nich, ktoré sú zasnené, nevedomé alebo introspektívne.) Menej viditeľnú, ale podstatnú rolu tu hrá zbytok svetla, ktoré kreslí vlasy pri krku a hranicu ruky, poťažmo postavy na čiernom tričku (vpravo dole).

S detailami sa dá ísť ešte ďalej. Krásne experimenálne je svietiť iba hranicu vlasov, zdôrazniť ju ako určujúcu črtu ľudskej tváre (07). Je v tom krása detailu – vyskakuje ucho, línia vlasov a oči, ktoré sa akoby snažili nájsť si so svetlom rovnobežku. Portrét to stále je napriek tomu, že sa takmer celý odohráva v tieni. Možno je preto stratený, možno neistý alebo skľúčený, ale možno tiež naznačuje, že len tu, kúsok za rohom, čaká nápad, ktorý všetky tie čiastky tváre neočakávane pozliepa do zmysluplného celku.

Celkom zreteľný význam sa skrýva v diagonálnom podsvetle (08). Je to skoro vrstvená maľba postavy v pozadí, ktorá naťahuje krk a bradou a ústami sa dostáva doprostred svetelného lúča. Odhaľuje nečakané a prekvapivé – tvár našla zlatú rybku, ktorá ponúka magic. Je to rýchle a prekvapivé. Nie je to myslenie a už vôbec nie je systematické. Je to kúzlo, ktoré čaká na svoju interpretáciu, na vedomé spracovanie toho, čo sa pri tom zázraku vlastne odohralo. A opäť tu veľmi podstatnú úlohu hrá, že väčšina postavy zostáva v tme či polotieni. Pozadie a popredie, background a foreground, stále dokola.

Last but not least – diagonálne lineárne svetlo v klasických polohách. Svietenie s hranicou medzi očami (čelo) a lícami (ústa, brada, dekolt) vytvára niekoľko stupňov svetelných vrstiev (09). Z polotmavého čela cez výraznejšie oči na hranici svetla, k jasným ústam, kontúre brady a dekoltu. Skoro ako focus na nerozlúštiteľný úsmev Mony Lisy, toto je veľmi vyrovnaný, pokojný a stále trochu tajomný portrét. Nie je to čaro nechceného, ale úmysel skryť vedomé a poodhaliť náznak komunikatívneho. Hovorí jasne a presvedčivo. Nikdy však nevymenuje všetky svoje dôvody. Až mocenská hra, ktorá testuje silu tvojho presvedčenia – máš naozaj tú istotu, ktorú deklaruješ, alebo mi prezentuješ nejaký svoj falošný sebaobraz?!

Najznámejšie svetlo z celej tejto diagonálnej série: Rembrandt a jeho trojuholník (ten pod okom na tmavej strane tváre). Nie je na ňom už skoro nič prekvapivé, veď je to opozerané. A predsa mu ten minimal lineárneho svetla dáva niečo zvláštne zaujímavé a ostré. Je totiž omnoho viac plochý než zvyčajne. Na rozdiel od kruhového svietenia ignoruje hĺbku hlavy, prehliada boky, ucho, vlasy. Je to ale malá daň za presvedčivo vytiahnutý výraz tváre, ktorý tak nabral na intenzite. Vďaka zretelnejším vrstvám svetla, polotieňa a tmy na teba udiera sebavedomie fotky. Veru nie, to nie je len človek, ktorý sa ti prihovára, je to vizuálny jazyk, ktorý na to dokáže použiť. Je to kultúra obrazu a fotky.

O fotke

Keď sa v 19. storočí objavila a rozšírila fotka, prišiel s ňou aj strach z konca maľby. Nebol to technický vynález ale zosobnenie obavy, že „realistická“ fotka zabije ťah štetca a energiu vloženú do vrstvenia farieb, kompozície, perspektívy a hry svetiel. Nestalo sa. Maľba prežila a fotka si hľadala svoju vlastnú cestu ako povedať zmysluplný príbeh. Rovnako ako osobný počítač – nádej aj postrach už od 70. rokov 20. storočia. Nezabil prácu alebo jej význam, nenahradil schopnosť či potrebu myslieť a už vôbec nie ľudskú imagináciu.

Nehovorím o očakávaniach a sklamaniach z technológie. Mnoho ľudí o tom písalo: technológia SA NEROVNÁ pokrok. Často so sebou nesie nezamýšľané dôsledky, ktoré skôr podrývajú predstavu ľudskosti než by ju umocňovali. A fotka nie je výnimkou. Akoby tá záplava obrazov z Instagramov a Facebookov hovorila celkom jednoducho „urobím čokoľvek“. Bez ohľadu na výpoveď, na schopnosť oka uvidieť kontext a interpretovať ho v hraniciach zmyslu. Dokážeme vymeniť skúsenosť a zážitok za množstvo nesúvislých dojmov? Nie. Iba dokážeme rozostriť pohľad a rozprestrieť záujem tak, že z neho ostane iba nepriehľadná hmla nezáujmu.

Po cca dvojročnej prestávke som sa k fotke vrátil a sám sebe dávam challenge: premýšľať o fotke, hrať sa s ňou, a čo najpozornejšie sledovať premeny významu, ktoré umocňujú tie zaklínadlá „hĺbka ostrosti“, „expozícia“, „uzávierka“, „svetlo“ a „tieň“. Nebudú tu elaboráty o postštrukturalizme ani kultúrnej sociológii. Má to byť experimentovanie s imagináciou. Hra, ktorá umožní vidieť, čo oko príliš často prehliada, na čo sa vlastne odmala učíme nesústrediť.

Zaujíma ma význam, to nie je žiadna novinka. Okrem jeho chápania ho aj tvorím. A to je práve ten problém: ďaleko menej než jej technické spracovanie ma zaujíma zmysel stvárnený fotkou. Pretože je veľmi premenlivým a situačným jazykom. Fotka je omnoho viac kontextuálna a historizujúca než napísaný či vyslovený znak alebo poznanie, ako o nich uvažujeme bežne. Nie je viac „dokumentárna“ než maľba, nie je viac „verná“ či „reprezentatívna“. Je to ďalší z radu jedinečných spôsobov interpretácie, vlastný systém pochopenia a zdieľania skúsenosti. Krásny fenomén.

Pozn.: o fotografii neviem nič viac, než som sa sám naučil a vyskúšal. Bolelo to. A stálo to za tie roky kopec času a peňazí. Fotku som neštudoval a nechcel by som ju študovať. Ani sociológia ani filozofia ju nikdy nemali v primárnom zornom poli. To ale nezmanená, že by som sa tam s ňou nestretol – naopak, mnoho vecí, ktoré som o spoločenskej reflexii fotky čítal, bolo (a dodnes ostáva) výborných.

Jeden človek + jedno svetlo: lineárne svetlo I.

Tak jo. Ten challenge sa volá jeden človek + jedno svetlo a jeho zmysel je očividný: hľadať význam v portréte, ktorý tvorí táto minimalistická kombinácia. Začnem lineárnym svetlom, hodne ma posledné dni nadchýna.

Je to celkom neštandardné svetlo, pri portrétoch sa nevyužíva často, skôr výnimočne. Vytvára súvislý, úzky lúč, ktorý umožňuje vytiahnuť do popredia detaily – zvýrazniť alebo potlačiť črty, zúžiť alebo rozšíriť vnímanie obrazu. A teda rozšíriť či zúžiť tvár, postavu alebo jej časť. Ani fotografi si niekedy neuvedomujú, koľko možností lineárne svetlo má, a o koľko sa teda pripravujú, ak ho nevyužívajú. Nie, nie je to technické svetlo a vôbec nemusí byť iba doplnkom v komplikovanejšom sete. Dá sa veľmi dobre použiť ako jediné, kľúčové svetlo. Za hodinku spomínania a premýšľania som prišiel na 34 základných spôsobov ako ho využiť pri čelných portrétoch (subjekt je rovno pred objektívom a pozerá sa priamo, bez výraznejšieho podhľadu či nadhľadu, teda cca v rovine očí). Neukážem všetky pozície, iba niekoľko zaujímavých, ktoré dávajú hlbšiu výpoveď, umocňujú význam.

Použiť lineárne svetlo centrálne, je prvé, intuitívne rozhodnutie. A vôbec nie zlé! Vertikálne (01) hovorí o sústredení a hĺbaní. Zužuje pohľad na to podstatné, vnára sa smerom dopredu – do lúča svetla, ktoré tak umožňuje tvári vystúpiť z tieňa. Horizontálne (02), naležato, je to podobné – no tu namiesto pocitu vnútorného vhľadu, introspekcie, vyznieva skôr ako pozeranie sa cez priezor alebo ponad bariéru. Nahliadanie do skrytého či nepoznaného. Nie je to hĺbavý, ale skôr skúmavý pohľad. Niekedy dokonca povýšený či arogantný, pretože je osvietený: vie viac, než ten v tme.

Posúvanie horizontálneho a vertikálneho svetla mimo stredu tváre. Vytiahnuť ho vyššie, na čelo (03), je ako ponárať sa do tmy – zanikať a odchádzať. Ako topiť sa a zachytávať pritom posledné lúče vzduchu. Posunúť ho vertikálne na jednu zo strán tváre (04) je typickejšie portrétne svietenie. No s vertikálnym svetlom tu vzniká jasnejšia čiara, hranica medzi svetlom a tieňom, ktorá vytvára rozpoltenú tvár. Parádny kontrast, pokiaľ sa význam odohráva v protipóloch polarizovaného dobra a zla, dvoch strán jednej mince. Je to radikálnejšie a pútavejšie než kruhové svetlo či osem- alebo viac- uholníkový softbox. (A vraj toto nie je dostatočne nasvietený portrét?! Ts.)

Ešte k tomu horizontálnemu svetlu: posuniem ho nižšie – na ústa (05) a na bradu (06). Je evidentné, že vytvára presne to, čo svetlo má robiť – opticky zvýrazňovať. Vlastne si iba ťažko predstaviť lepší spôsob, ako rozšíriť úsmev alebo výraznejšie vykresliť kontúru brady. Mimochodom, ten pocit suverenity na fotkách ľudí s výraznou kresbou brady je taký kultúrny vzorec, že až. A to nehovoriac o očiach, ktoré – ak sú pekne otvorené – v tieni dokážu zasvietiť aj bez retuše. Nie sú to typické portréty a mnoho ľudí by ich vnímalo ako chyby. Ale to neznamená, že neskrývajú význam. Naopak, je ho tam viac, než na svietení celej tváre.

A dá sa to aj veľmi minimalisticky. Temný portrét skoro zákonite vzniká v kontraste medzi pár svetlými prvkami a veľkou tmavou plochou. V tomto prípade som sa vrátil k vertikálnemu svetlu, ktoré začína uprostred nosa a ohraničujú ho skoro presne zreničky očí (07). Je to osamelé a možno pre niekoho zmierene smutné. Ale nie je to stratené ani utopené v záplave nepozornosti – to svetlo je na tvári krásne výrazné a hovorí niečo veľmi presvedčivé. Pretože sme naučení vnímať plochu čela ako reprezentáciu rozumu. A to isté platí, ak ho posunieme mimo stred tváre (08). Vtedy ešte viac naberá na dôraze, dokáže zaútočiť a prešpikovať divákovo bľabotanie o životných hodnotách. Suverénne. Oko je bránou a zbraňou mysliaceho vedomia.

Okrem desiatok ďalších vecí dokáže lineárne svetlo veľmi presne nasvietiť bočné a zadné kontúry. Z tých, ktoré som pri tomto fotení skúšal, tu je jedna veľmi bežná poloha s bočným alebo horno-bočným umiestnením (09), ktorá vykreslí kontúry vlasov, líca, oka a nosa tak, aby nepresvietila aj tmavú, odvrátenú stranu tváre. Hej, zvykne sa hovoriť, že je to dráma (špeciálne pri bočnom svietení profilu tváre, nie čelne), no trošíčku sa nám preflákla, že jo. Možno za pokus stojí aj radikálnejšia verzia svietenia viac zo zadu s cieľom chytiť špičku nosa (10). Ak sa to podarí, a oči nezostanú úplne neviditeľné (veľmi mi to nevyšlo, ale princíp je zrozumiteľný), potom je tej drámy o kus viac. Celkom silný spôsob ako predstaviť upíra alebo vraha – záhradníka.

Lineárne svetlo je fakt bohovská vec – dajú sa s nim robiť divotvorné fotky. Nebudem to ďalej rozoberať, iba sa vrátim k tomu, čo som napísal už skôr – dá sa zaujímavo využiť aj ako jediné, samonosné svetlo portrétu. A tým to samozrejme neskončí. Skúsim v ďalšom blogu ukázať pár diagonálnych svietení čelných portrétov a potom prídu na rad iné polohy hlavy.

Namiesto záveru tejto dnešnej hry: nič z tohto nemá zmysel, pokiaľ ide len o „technické svietenie“. Technika (ani ako technológia, ani ako algorytmus remesla) sama žiaden zmysel nemá. Zmysel má len ten človek, ktorý mi stojí pred objektívom. Pretože ho dokáže prežívať, pretože ho môže myslieť. A ja sa, čoby fotograf, môžem vložiť do jeho interpretácie sveta a umocniť ju jazykom fotky.

Spor Depp vs. Heard: toxické existencie?  

Live stream globálne sledovaného súdneho procesu Johnny vs. Amber sa skončil. S jeho verdiktom sa aj v našom komentátorskom priestore vyrojilo niekoľko lenivých hodnotení. V snahe mať názor bez nutnosti venovať téme pozornosť však zostali na povrchu tejto z toľkých uhlov fascinujúcej udalosti. Stáva sa.

Proces Johnny vs. Amber nebol iba extravagantnou show, aj keď do sýta zamestnal ľudskú senzáciechtivosť. Mal v sebe toľko významových rovín a toľko kultúrnych interpretácií, že by bola škoda nechať ho odplávať do zabudnutia, po povrchu našich plytkých mediálnych vôd.

Čo považujeme za posvätné, čisté a čo za profánne, špinavé

Domáce násilie je rodovo podmienené násilie, je páchané na ženách. Muži žijú v kultúrnej prevahe, o to sa nepriem, pretože to žijem. Mužská moc je reálna. Nedám vám moc hlboko načrieť do osobných skúseností, no za poznámku určite stojí, ako sa ukazuje na našich pracovných stretnutiach. Prítomní muži na moje komentáre a otázky často odpovedajú môjmu partnerovi, nie mne. Vytrvalo ignorujú, že existujem, až kým nepríde na rad otázka, či je všetko zapísané.

Aj z toho, ako ťažko sa mi píšu nasledovné riadky, je jasné, ako je aj pre mňa žena v prípade násilia nedotknuteľná. Mám nutkanie rozpisovať, ako veľmi je treba udržať obraz posvätnej – nevinnej a čistej ženy a profánneho – trestuhodného a špinavého muža. Vzorec musí zostať jasný, lebo to môže niekoho stáť život. A keď nie život, tak dušu. No význam sa nezadržateľne mení a vzťah týchto dvoch ľudí sa stal jedným z míľnikov premeny. Premena možno nie je ohľaduplná, no tváriť sa, že sa nedeje, je porovnateľne bezohľadné.    

Čo znamená autenticita a ako ju konštruujeme

Proces sa spočiatku rozvíjal pomaly, ako oceán neprehľadných a protichodných udalostí. Váhala som, či sa do neho chcem a mám vnárať. No dráždila ma tá odozva. Komentáre a poznámky ľudí okolo. Cítila som, že ide o moment, v ktorom sa odohráva kultúra – niečo čo nás presahuje a máme potrebu sa s tým pasovať, žiť to a odvodzovať sa od toho.   

„Zúfalý čin dvoch toxických upadajúcich hviezd“ bol ten najrozšírenejší a zároveň najlenivejší komentár. Zaručil, že človek zostane múdry prakticky bez námahy. Hlúpy by jednému alebo druhému predsa naletel, no nie? Možno nie. Zákutia našej kolektívnej duše totiž vymietla fascinujúca sila autenticity. Čomu dokážeme uveriť ako skutočnému a čomu nie? Kto je pre nás „sám sebou“ a kto nie je? Aké je to rozhodujúce kritérium?   

Obaja účastníci boli herci, preto divákov sprevádzala až netypická bdelosť. Výroky sme chceli skúmať. Boli sme ostražitejší a zaujímali nás dôkazy, výpovede iných. Aby bola pravda potvrdená zvonka, nezávisle. No napriek tejto bdelosti sa v divákoch začal usádzať zážitok – nerozložiteľný a nevysvetliteľný pocit, ktorý v tom čase nemal vecné, dôkazové zázemie. Niečo bolo inak, niečo nesedelo.

Tento pocit sa čoskoro stvárnil v nekonečnom množstve memečiek s Amber. Bez ohľadu na vecné dokazovanie, Amber sa ukázala byť mimo. Bola mimo nie len pre užívateľov sociálnych sietí, ktorí sa na jej verejnom lynčovaní účastnili s najväčším zápalom, bola mimo aj pre porotu, ako sa ukázalo pri verdikte.

Mimo znamená neautentická, v rozpore so sebou. Ako povedal jeden z reportérov stanice Law and Crime, ktorá robila live prenos priamo zo súdnej siene: „Amber to prehrala v momente, keď prehovorila. Možno ani nie preto, čo hovorila, aj keď to tiež zavážilo, ale najmä ako to hovorila.“ Zosobnila hranice autenticity a dala nám pocítiť aké to je, keď niekto „nie je sám sebou“, nie je v zhode s tým, čo prezentuje. Nie je v zhode s vlastnou pravdou.

Dôveryhodný neznamená len konzistentný alebo pekný    

Johnny Depp vstúpil do online sveta s výpovedným komunikačným konceptom „Never Fear Truth“. Je aktívny na doméne rovnakého mena a zdieľa najmä svoje výtvarné a hudobné počiny. Hovorí, že človek tvorí uveriteľne pre iných, iba ak je v zhode so svojou vlastnou pravdou. Bez ohľadu na to, ako je škaredá. Motto si so sebou nesie roky. No tento verejný tribunál ho stvárnil v nečakanej plasticite.

Do pozície dôveryhodného ho nepostavila jeho bezúhonnosť. V rozprávaní iných, ale aj vo vlastných výpovediach sa ukázal veľmi rozporuplný. Láskavý a nenávistný, krutý aj jemný, temný, prepadávajúci sa, aj jasný a ukotvený. Rozhodne nebol čistý.  

Nepopieral svoje nekončiace závislosti, svoju nespoľahlivosť, drsný humor, ani impulzívnosť. Bez zaváhania rozprával o tom, ako vrazil fotografovi, ktorý nerešpektoval jeho súkromie. No ukazoval aj svoju jemnocitnú a vnímanú tvár, keď hovoril o ľuďoch, na ktorých mu záleží.  

Sme ľudia, ľahko skĺzneme do významových skratiek. „Feťák“ pre nás len ťažko môže byť čistý a férový. Niekto s tak drsným a obrazotvorným slovníkom, tak nestabilný, premenlivý a tak často siahajúci do temnoty, nemôže byť predsa nevinný. To sa ťažko trávi. No omnoho ťažšie sa trávila neplastická jednorozmernosť Amber Heard. Ako môj muž povedal, Amber ponúkla svetu korporátnu značku. Všetko čisté, pekné, starostlivé a v závere aj s ekologickým odporúčaním „šetri planétu, netlač tento e-mail“. Stabilná, nemenná a dokonalá.  

Posúvanie fyzických a psychických hraníc verejného

Depp si do svojho súkromia a do intimity svojej rodiny nikdy nenechal veľmi nakúkať. Deti držal mimo sociálnych sietí, mimo záujem verejnosti a to až do ich dospelosti. Jeho syn dodnes nemá sociálne siete a dcéra verejne vystupuje iba profesionálne (poznámka pre menej zbehlých čitateľov – deti má Depp s Vanesou Paradise, nie s Amber). To isté platilo donedávna aj o ich otcovi.

Súdny proces sa stal jeho prvým, a zároveň do dôsledkov otvoreným, aktom zverejnenia. Nechutným a zároveň fascinujúcim. Sprístupnil nám zápisky osobných lekárov, psychiatrov, nahrávky súkromných rozhovorov, fotky, videá, scény z partnerského života. Zúrivo trieskal dvierkami na svojej kuchynskej linke a labilne sa potácal smerom k fľaške. Inokedy apaticky konštatoval, že sa poreže. Že to nebolí. Snažil sa utiecť, uniknúť – nedôstojne. Poddával sa zákazu opustiť izbu a dookola opakoval, že potrebuje priestor. Dostával fyzické rany, znova a znova.

Jedna vec je pustiť celý svet do svojho intímneho priestoru, do svojej žitej kuchyne, obývačky, chaty. Ani to nie je samozrejmé, hoc paparazzi nás naučili otrlosti. Niečo iné je pustiť celý svet do svojej hlavy. Ukázať svoju slabosť, zraniteľnosť, hlúposť, uniesť tú hanbu a trápnosť svojich zlyhaní.

Bol to dejový zvrat, ktorý nakoniec našťastie vypálil v jeho prospech. Ale nemusel. Keď už je „po“, je ľahké vyhlásiť, že dôkazy hovorili jasne. Áno, bolo cítiť, že dôkazy skôr sedia do logiky príbehu Johnnyho Deppa, než jeho bývalej ženy Amber. Ale snažili sa obidve strany a v závere predviedli solídne príhovory. Ponúkli zmysluplne vyskladané príbehy.

Jeden bol o mladej a nadanej herečke – žene, ktorá sa stala obeťou zvrhlého, večne nafetovaného, upadajúceho lámača ženských sŕdc, blízkeho kamaráta Marilyna Mansona (t.j. stelesnenej špiny). V opojení sa neštítil pretiahnuť ju flaškou Whiskey, biť ju a znevažovať. Nakoniec to je to, čo muži robia. Lebo môžu. A navzájom si kryjú chrbty. Mizogýnny Hollywood.   

Druhý bol o rozporuplnom mužovi v zrelom veku, ktorý vo svojom živote nespočetne veľakrát padol a vstal, veľa toho posral, no neposral všetko. Dospel do štádia, v ktorom sa rozhodol čeliť tomu, čo to prinieslo. Konečne neutiecť. Zobrať čo je jeho, no nezobrať čo jeho nie je. Fyzické násilie na žene a sexuálne násilie mu proste nepatrí.  

Nie len defamation, strata renomé a pracovných príležitostí

Johnny Depp začal tento súdny spor, pretože chcel dokázať, že stratil povesť a príležitosti v dôsledku vedomého a cieleného klamstva, ktoré o ňom jeho bývalá žena rozšírila. V jej mediálnom podaní bol „wife beater“. Amber Heard na oplátku žalovala jeho, za to isté, resp. žalovala jeho právnika, ktorý o nej na svojom Twitteri napísal, že šíri hoaxy a klame. (Depp sa o nej mediálne nevyjadroval, jeho osobne žalovať nemohla).   

Nakoniec bol tento spor skôr „re-famation“ než „de-famation trial“. Z procesu sa stala reality show, ktorá obidvoch aktérov zviditeľnila a priniesla im mediálnu pozornosť. V mojom okolí ľudia o Amber Heard predtým nikdy nepočuli. Deppa poznal hádam každý, no nie všetky jeho najtemnejšie kúty a strápnenia. Nie v takej hĺbke a blízkosti. Dnes mu dokážeme porozumieť a cítiť s ním.

Nešlo len o chladné kalkulovanie straty a zisku. Obsah výpovedí a predmet sporu bol drastickou sondou do partnerského vzťahu, vo všetkých jeho odtieňoch. Vytvoril príležitosť ísť do seba a pátrať. Súcitiť aj súdiť. Nechať príbehy oboch strán pôsobiť a hľadať v sebe odozvu, veriť a pochybovať.

Nikto z nás v ich kuchyni nebol a nevidel tie scény, všetky ich detaily. Naše poznanie, napriek enormnej snahe právnikov, napriek dôkazom a výpovediam svedkov, zostalo limitované. Skutočná skúsenosť zostala nepoznateľná. Nezávidela som to ľuďom v porote – tým, ktorí mali rozhodnúť. Rozhodovali o dôstojnosti a vedeli o tom. O peniaze nešlo. Nakoniec sudkyňa porotu pri čítaní rozsudku poslala späť do zákulisia, pretože zabudli vyplniť kolónky o finančnom odškodnení.

Zvykám si na to, že sa rozhodujeme na základe dostupného a nedokonalého poznania. Vie to byť nepohodlné. Radšej by sme sa nerozhodovali. Radšej by sme videli len „toxický pár, ktorý si navzájom nič nedlží.“ No k sporu Depp vs. Heard sa nejako postaviť určite dá. Porota ukázala, že sa to dá veľmi jednoznačne. Prekvapila ma ich istota, ale páčila sa mi. Ja som bola pri odhade výsledku opatrná a pokorná, no byť v pokore neznamená byť bez postoja. Napriek možnosti, že sa zmýlim. Uvedomujem si to a som #justiceforJohhny.

Nebojíme sa zahorieť.

Čoskoro to bude desať rokov, čo sme sa rozhodli slobodne pracovať. Dovtedy sme časť osobnej slobody predávali za istotu výplaty. V čase tohto rozhodnutia sa nám zároveň narodil syn. Bývali sme v podnájme, vo vzduchu bolo cítiť pozostatky ekonomickej krízy. Naše rozhodnutie nevyzeralo rozumne.  

Nemali sme ani dychberúci biznisplán. Mali sme za sebou skúsenosti z reklamiek, výskumiek a pridružených oblastí. Obaja sme vyštudovali sociológiu a za roky v zamestnaniach sme sa vyprofilovali ako stratégovia. Pekne povedané, boli sme vysoko špecializovaní. Nepekne povedané, ocitli sme sa v samotnom centre tzv. bullshit jobs (ak ešte nepoznáte, veľmi odporúčame knihu antropológa a anarchistu Davida Graebera).

Práca, ktorú sme v našich zamestnaniach robili bola často v lepšom prípade zbytočná, v horšom škodlivá. A to napriek tomu (alebo práve preto), že sme robili pre známe mená a značky. V tomto bode nášho príbehu by sa zišla úplne iná pointa, dejový zvrat. Bolo by krásne jednoduché napísať: a tak sme začali piecť chlieb, lebo ten je hmatateľný a nasýti. Nestalo sa.  

Dodnes predávame najmä intelekt a jeho estetické stvárnenia. A snažíme sa zaceliť to prázdno, ktoré vzniklo v rozpore medzi naším bytostným punkovým a vysoko vnímavým ja a plochým trhovým segmentom zvaným marketing a reklama. Hovoríme tomu meaning-making, tvorba významu.

Neprezliekame marketing do krajších šiat. Dalo by sa povedať, že skôr kričíme to povestné „kráľ je nahý!“ no v tej nahote vidíme aj realizáciu. Ohraničenú len schopnosťou predstavivosti. Staviame si vlastný segment, pretože sme do žiadneho iného nezapadli. A sme v ňom slobodní, pretože anything goes (ak ešte nepoznáte, odporúčame filozofa vedy P.K. Feyerabenda).   

Veciam, udalostiam, ľuďom, rozhodnutiam dávame význam, zmysel a sami ho vždy nanovo hľadáme. A hľadáme sa aj v konkrétnych vyjadreniach, cez fotografiu, text, obraz, video, udalosť, akýkoľvek iný významový totem. V tej rôznosti sa nenudíme, zostávame zaujatí. Nie je toho veľa na čom lpieme, preto toho moc nemôžme stratiť. Nestrácame sami seba, naopak, nachádzame v sebe stále nové rozmery. 

Nemáme za sebou raketový úspech. Nedá sa povedať ani to, že vďaka trpezlivej práci sa nám darí časom viac. Je dosť dobre možné, že sa na nás kategória úspechu v jeho štandardizovanej podobe vôbec nevzťahuje. Ako zisťujeme, čokoľvek v štandardizovanej podobe sa na nás nevzťahuje. V tom sme sa našli. A potvrdzuje to aj cesta nášho dokonale neškatuľkového syna.  

Hovoríme si Ideology a ideológia pre nás nie je zlo, ale významový konštrukt, dej alebo príbeh. Ľudia si odpradávna zvýznamňujú svet okolo seba, žijú ním. Žijeme ním rovnako. Žijeme príbehmi, sme plní rozporov a protichodností. Nemá to veľa spoločného s rozumným rozhodnutím, to však neznamená, že to je nesprávne. Progres pre nás nie je konečné oslobodenie sa od príbehov, je to skôr vedomie príbehu a jeho hraníc.        

Je nám blízky obraz legendárneho Fénixa. Ohnivého vtáka, ktorý sa vždy nanovo stvárni z vlastného popola. Nebojíme sa zahorieť. Rozložení na tie najmenšie nedeliteľné časti, na popol, sme boli už toľkokrát, že v tom nachádzame silu. Čo je nedeliteľné sa nedá rozložiť, to je istota. Chceli by sme presne takto ísť aj ďalej. Nachádzať gravitačné momenty, príležitosti pre koncentrovaný význam, pre zážitok a vyhrať sa s ním vo všetkých (ne)mysliteľných formách. Na iný biznis plán sme v našom prípade zatiaľ neprišli.          

Kultúrna inovácia: senzoricky priateľské podujatie

Mali sme možnosť spolupodieľať sa na príprave senzoricky priateľského podujatia a toto nás naviac baví! Prinášať zmeny, ktoré menia zažitú kultúru a otvárajú nové možnosti pre ľudí. Na podujatie vydavateľstva Absynt v Novej Cvernovke tak mohli prísť a prišli ľudia, ktorí na vychutnanie zážitku potrebujú zmyslovo bezpečnejšie prostredie. Na tomto linku nájdete grafické podklady a inštrukcie pre symbol „sf“ sensoric-friendly. Doteraz neexistoval, tak sme ho nakreslili. Ponúkame ho komukoľvek na použitie pri organizovaní takéhoto podujatia. Veríme, že sa táto naša „ligatúra“ sa stane znakom, ktorý povedie ľudí s citlivejšími senzorickými potrebami a usmerní ich pri výbere zážitku.

Takto sme predstavili senzoricky priateľské podujatie:

„Čoraz viac podujatí sa prispôsobuje potrebám ľudí, ktorí ich chcú vnímať bez rušivých javov: hlasných a náhlych zvukov, ruchov na pozadí, svetelných zábleskov, pachov alebo iných zmyslových prekvapení. Tieto stimuly môžu byť nepohodlím či dokonca úzkostnou bolesťou. Brať ohľad na zmyslovú citlivosť je dôležité pre všetkých, nie len pre autistických ľudí. Pomôžte nám vytvoriť senzoricky priateľské podujatie!

1. Doprajme si dostatok osobného priestoru, nech sa každý môže slobodne nadýchnuť.

2. Počas podujatia nefoťme s bleskom.

3. Namiesto potlesku prejavme nadšenie a vďaku voľným mávaním rúk: jazz hands.

4. Umožnime prechod do bezpečného kútika pre tých, ktorí zažívajú preťaženie.

5. Spýtajme sa, akú formu pozdravu preferuje druhý človek – potrasenie ruky, dotknutie lakťom, mierny úklon alebo kývanie rukou.

Niečo môže byť prekvapivé a nové. Niečo môže vyvolať pocit trápnosti a neistoty. No berme to ako výzvu: prežívať príjemné chvíle sa dá tisíc spôsobmi! Pri jazz hands si navyše vyskúšame, aký pocit v nás vyvolá stimming* rukami, ktorý autistickí ľudia tak obľubujú!

* Stimming je opakovanie pohybov, zvukov alebo slov. Všetci stimmujeme. Kedy ste naposledy šťukali perom, klepkali nohou, hmm? U autistických a senzoricky citlivých ľudí je stimming viditeľný častejšie. Môže byť ochrannou reakciou, vypúšťaním napätia, ale aj potešením a radosťou. Na verejnosti sme nútení stimming potláčať, čo nám uberá duševné zdravie. A pritom sa stačí uvoľniť!“

Je na svete prvá Škola bez návodu.

Koncept #beznávodu, ktorý dal vzniknúť najprv Podcastu o deťoch bez návodu, neskôr portálu beznavodu.sk – naživo s ľuďmi s Aspergerovým syndrómom a autizmom sa rozrástol o školu. Je to základná škola, podporujúca inklúziu, sídli v malej obci Veľké Zlievce a poskytuje podporu aj doma vzdelávaným deťom.

So Slávkou Makovníkovou, spoluzakladateľkou Školy bez návodu, sa v tomto rozhovore rozprávala Kristína a preberali spolu inkluzívne vzdelávanie v praxi, podporu rôznosti, prácu s autistickými deťmi, domáce vzdelávanie, profesiu učiteľa, ale aj vyhorenie a opätovné nachádzanie životnej sily. Keďže Slávka sa okrem sprevádzania detí venuje aj vlastnej terapeutickej praxi, tém bolo dosť. Čítajte ďalej, stojí to za to!

Kultúrne-sociologický pohľad na značku v sérií vysvetľujúci videí od Popařa.

Nech sa páči, vytvorili sme si pre radosť a dobrý pocit sériu videí o kultúrne-sociologickom pohľade na značku, znak, označenie. Možno nakoniec nebude len pre nás, ale pre iných ľudí, ktorí nevidia v značke len manipuláciu, ale značku vnímajú širšie, ako interpretáciu sveta. Toto nás baví, toto nás živí, toto skúmame a objavujeme, aj v dielach klasikov. Napríklad u takého Durkheima, ale aj v tom najaktuálnejšom poznaní kultúrnej sociológie.

Videá predstavujú kultúrne-sociologický pohľad na značku, znak a označenie, a ich miesto v procese tvorby významu, alebo ešte krajšie performativitu znaku. Znie to akademicky a odborne, no podľa nás to patrí do bežnej praxe a bežného života. Nekončíme, pokračujeme a budeme prinášať ďalšie praktické ukážky toho, že toto poznanie má hmatateľný dosah.

Prvé video je v angličtine, ostatné sú v slovenčine s titulkami, je ich päť a tvoria základ pre ďalšie pohrávanie sa s témou značky sociologickou optikou.

Pre Novú Cvernovku, umeleckú komunitu a kultúrne centrum, sme pripravili Manifest.

S tímom Nadácie Cvernovka a členmi umeleckej komunity Novej Cvernovky, sme na troch workshopoch vytvorili ich spoločný Manifest. Bolo to napínavé, lebo zladiť tak diferencovanú skupinu plnú rôznorodých záujmov a povolaní, sa javilo nemožné. Nakoniec as to podarilo. A manifest nie je len zoznam hodnôt, ktorých význam ohne čas a príležitosti. Zachytáva ich príbeh. Príbeh toho čo sú a toho, čím sa stávajú, keď každý deň robia čo robia. Veľmi Cvernovke držíme palce.

V tomto sme sa našli aj my: „Byť spoločne niekým nás obmedzuje rovnako, ako predstava, že veci sú dané. Stále sa meníme, stvárňujeme to, čo môže byť a inšpirujeme k zmene. Nová Cvernovka je experimentálny priestor kultúry každodennosti i každodennej kultúry. Píšeme napĺňajúci a udržateľný príbeh spoločnosti 21. storočia.“