Banner image
Categories

Šíriť rovnosť

Zdá sa, že dokážeme dobre popísať, ako sa šíri idea, mýtus a viera. Máme teóriu sietí, ktorá hovorí o spájaní do „skupín verných“. Ľudia, ktorí šíria mýty, sa za hranicu vlastnej skupiny dostávajú, keď ako nositelia významov dokážu vykročiť mimo vlastnej sociálnej bubliny (a udržať mýtus pod nátlakom ostatných).

Teória adaptácie zase pracuje s procesom prispôsobovania ideí, aby zodpovedali vlastnému svetonázoru alebo vyššiemu cieľu. Ak ľudia žijú príbuznými hodnotami, je pravdepodobné, že budú ochotní prispôsobiť ich v záujme posilnenia spoločného, širšieho naratívu. (Nacionalisti, domobrana, polovojenské združenia ale aj viacerí ochranári prírody či „pravoverní kresťania“ sa takto dokázali zjednotiť pod oživenou všeslovanskou vzájomnosťou.)

Teória vyhraňovania sa je ďalšou v rade vysvetlení. Podľa nej sociálne deprivovaní (prehliadaní) ľudia čakajú na podnet, ktorý ich motivuje zvoliť si protiklad očakávaného správania, a preukázať tak vlastnú významnosť resp. kompenzovať depriváciu. (Marián Kotleba sa v Banskobystrickej župe dostal k moci po tom, čo vtedajší premiér vyhlásil, že „Kotlebu porazí aj vrece zemiakov.“ Zdanlivo najlepším spôsobom, ako vyjadriť odpor voči premiérovej ignorancii, bolo „natrieť mu to“ (bez ohľadu na dôsledky) – a tak si voliči zvolili práve Kotlebu.)

Máme dosť prístupov, ktoré vysvetľujú „ako sa to šíri“, tu je iba niekoľko z nich. Málo však pracujeme s tými, ktoré vysvetľujú „čo sa to šíri“ (a prečo), a to je na škodu veci. Mýtus sám o sebe je významovo rovnocenný či ho hodnotíme kladne alebo záporne – či ide o mýtus národného protekcionizmu alebo multikulturalizmu. Naše presvedčenie o užitočných a škodlivých myšlienkach nás prirodzene zvádza k moralizovaniu. To však musíme odložiť, pokiaľ chceme pracovať na kultúrnej zmene inak, než silou.

Uniforma gardistov je povrchová, estetická reprezentácia mýtu, ktorý sa sám ukrýva hlbšie: je to viera, že ľudia si nie sú rovní. Sú, samozrejme. Stojí na tom akákoľvek predstava demokratického poriadku. No žiaľ všeobecne vôbec neplatí, že ľuďmi každodenne lomcuje túžba „byť si rovní s ostatnými“ resp. „oslavovať rovnosť“. Nie, každodennosť je omnoho praktickejšia. Ale z času na čas sa objaví príležitosť, kedy je možné ju narušiť a položiť otázku, či ešte veríme, že ľudia sú si rovní, a že rovnosť je dôležitá pre fungovanie spoločnosti vôbec. Tou príležitosťou je volebná kampaň. Veľmi dúfam, že si túto otázku položia aj politické strany, a v kampani prinesú „lomcujúcu“ odpoveď.

Deklarovať zmenu nestačí. Je to len predpoklad omnoho väčšieho posolstva, ktoré politika ľuďom môže dať, a ktorému ľudia môžu veriť.